Ako som tak dnes sedela v aute, čakajúc na  vypísanie jedného receptu, začala som upravovať fotku na instagrame. Bola to selfie, ale nie tá kačičkovská s našpúlenými perami. (Len aby bolo všetkým jasné). Vlastne išlo o takú polovičnú selfie, viac malo byť vidieť sveter, ktorý som mala na sebe.

Upravovala som, orezávala, skúšala rôzne filtre, až kým fotka nevyzerala dokonale, tým myslím, že vyzerala, akoby som ani netušila, že ma niekto fotil. „Och, VIDÍTE ma na tejto fotke? Čudné.“ …. hoci ten záber som spravila sedemkrát.

Jejdanenky!

K tomu som ešte vymyslela, a potom samozrejme pozmenila popis – niečo zábavné o utorkoch – a keď som už všetko spravila tak, aby fotka vyzerala super s textom vtipným tak akurát (rozumej, nie  až taký „vtipný“ ako otcove vtipy), takmer som ju uverejnila.

Ale čosi sa stalo. Niečo sa v mojom vnútri cítilo divne.

Spomenula som si na minulú nedeľu, kedy sa ma mama spýtala, prečo jej dcére záleží na tom, koľko „lajkov“ dostane na instagrame a prečo pre tínedžerov je to „priorita číslo jeden“. (To tvrdí ona, nie ja.)

A teraz som si uvedomila, že je to rovnaké aj pre mňa aj pre jej násťročnú dcéru a pravdepodobne v istých momentoch je to rovnaké pre mnohých z nás.

Chcela som, aby mi internet povedal, že som pekná.

Nie úmyselne, ak môžem podotknúť, a to je možno rozdiel medzi tínedžerom a dospelým (sebauvedomenie a veci tomu podobné). Mnoho tínedžeriek dnes otvorene hovorí: INTERNET, POZRI SA NA MŇA A POVEDZ MI, ŽE SOM PEKNÁ. Väčšina dospelých to takto nepovie. (V mnohých prípadoch nás svrbí to isté miesto, len spôsob ako si ho poškriabeme, je iný.)

Niekde hlboko vo mne, ako som upravovala ten záber, moje srdce kričalo:

Povedia mi, že stačím?

Som pekná?

Čo si povedia?

Budem sa cítiť lepšie?

… akonáhle som počula tie otázky a započúvala sa do toho, čo sa naozaj vo mne odohrávalo, prestala som.

Vymazala som svoju instagramovú fotku.

Odložila som svoj telefón.

Prosila som Boha o citlivé oči, aby som videla, čo sa deje v mojom srdci. Čo mu chýba? Čo ho zraňuje? Prečo dnes potrebujem ocenenie druhých viac ako inokedy?

Tu nejde o selfie – nie som „hejterka“ týchto fotiek. Mám ich rada. Nie je to o fotke. Je to o tvojom srdci a čo sa v ňom odohráva, keď také fotky robíš a uverejňuješ ich.

Nemôžem to vedieť o tebe, či o násťročnej dievčine alebo o ľuďoch, ktorých na instagrame sledujem.

Ale môžem to vedieť o sebe.

A dnes? Moje srdce bolo na nesprávnom mieste – nie zlom, ale na nesprávnom. Bolo tak trochu stratené, tak ako pisateľka tohto článku.

Celkom rýchlo som pochytila príčinu všetkého tohto konania. Povedala som mu o svojich zraneniach a strachu, a ako unavene sa moje srdce cíti. Rozprávali sme sa o tom, až pokiaľ ten ťažký pocit nezačal z môjho srdca miznúť.

Pozerala som sa do spätného zrkadla, až kým som naozaj videla seba a povedala som: „Annie, si krásna. Nepotrebuješ internet, aby ti povedal to, o čom aj tak už vieš, že je pravda.“

A potom som uverejnila obrázok o nutričnej hodnote kvasníc. Nemáte začo!

Tak takáto bola moja úprimná chvíľka s instagramom.

Buď k sebe dnes milá a úprimná, priateľka moja.

Preložené z anglického originálu: „An honest moment with Instagram“  od autorky Annie Downs preložil s povolením.