Mám jednu nočnú moru, ktorá sa mi často opakuje. Že vypadávam z vrtuľníka, lietadla, kolotoča…ten kolotoč sa opakuje asi najčastejšie. Roztrhne sa lano, povolí zábrana a ja sa prepadávam do hlbiny podo mnou…

Bardejovský jarmok je tu v okolí tradícia. Keď sme boli ešte maličkí, vždy počas jarmoku sme išli navštíviť na pár dní našu rodinu do Bardejova. Mala som to veľmi rada, behali sme pomedzi stánky, všetko obzerali, jedli cukrovú vatu, moja sestra výskala na retiazkovom kolotoči, ja som celou silou zvierala hrdlo pomaly pohybujúceho sa koníka. A potom, keď sme boli starší, chodili sme tam stále menej. Jarmok sa dial každý rok a ja som dokonca v Bardejove mala veľa kamarátov, ale akosi sa mi tam nasledujúcich 14 rokov nepodarilo prísť.

A potom som to spomenula práve jednému môjmu bardejovskému kamarátovi a on ma vyzval, že je čas sa po rokoch vrátiť. Tak sme sa dohodli a on ma čakal na autobusovej stanici. Samozrejme, keď som vystúpila, strhla sa obrovská búrka a my sme krčiac sa pod dáždnikom behali po námestí, zúfalo pozorujúc všetkých ako zatvárajú kolotoče, balia stánky a utekajú sa skryť. Môj slávny návrat na jarmok uprostred prietrže mračien…stáli sme tam na námestí a strašne sme sa začali smiať. Pozrela som na svojho kamaráta a bol to presne ten moment, kedy som si uvedomila, že…je naozaj skvelý. A ja ho mám naozaj rada.

O tri roky neskôr mi môj “bardejovský kamarát” Daniel zavolal: “Maruška, tak čo, skúsime to ešte raz? Tento štvrtok začína jarmok a hlásia aj dobré počasie…” Zasmiali sme sa a rozhodli, že musíme ísť. Daniel mi medzitým ešte párkrát napísal či to určite platí, až to bolo podozrivé. A keď som došla, svietilo slniečko a my sme sa vybrali na hradby.

Sedeli sme na nich, jedli nektarinky. Potom Daniel zahrabol jednou rukou do tašky a vytiahol z nej škatuľku. Kľakol si na jedno koleno a začal rozprávať. Snažila som si pamätať, čo hovorí, ale (bude to znieť strašne, ale vysvetlím) cítila som sa ako v mojej nočnej more – akoby sa práve roztrhla retiazka na kolotoči a ja som sa prepadávala niekam do neznámej hlbiny… Daniel zakončil otázkou či sa stanem jeho ženou.

Ja som sa pozrela do zeme a na neho, do zeme a na neho (prepadávajúci sa pocit trval) a potom som si vytiahla ruku z jeho ruky, zavrela škatuľku a povedala:

“Daniel.”

Teraz zbledol pre zmenu on.

Pokračovala som: “Som veľmi vzťahovačná a náročná. Neprijímam dobre kritiku…” A postupne som vymenovávala všetky dôvody, prečo by si ma nemal brať. Aká som, aká nie som, ako ďaleko mám k dokonalej žene, aké to ešte so mnou môže mať ťažké. Vydýchla som a zakončila teraz pre zmenu ja otázkou: “Ešte stále chceš?” Daniel sa usmial: “Úplne veľmi chcem.”

Otvorila som škatuľku, podala mu ruku (padajúco-kolotočový pocit ustal) a usmiala sa: “Notapotomhej.”

Na tomto jarmoku som nedostala len cukrovú vatu. Dostala som aj prstienok. A ten symbolizuje, že som sa rozhodla. Že sa Daniel rozhodol, že ma miluje takú, aká som. Nie lepšiu, dokonalejšiu, upgradovanú verziu mňa.

Napokon, kto iný by mi mal ukázať – to, ako ma miluje Kristus? Kristus, ktorý za mňa zomrel, keď som bola ešte hriešna a Kristus, ktorý ma miloval ako prvý. Kristus, ktorý vie o všetkom a predsa som mu stála za to, aby dal za mňa život.

A preto, kým je On, môžem milovať ja a byť milovaná ja…taká aká som…dnes.