A zase stojím v kuchyni. Stála som tam ráno, stojím tam teraz a za chvíľu, keď umývačka doumýva a chlapci zase vyhladnú,  budem tam stáť znova. Najhoršie je,  že po takom dvoj-trojhodinovom nedeľnom kuchynskom výkone, keď dáte jedlo na stôl, ozvú sa iba divné zvuky ako z Jurského parku a za 5 minút zostane len špinavý riad. Volám tých mojich žrútov “kyseliny”. Vie mi nahrnúť slzy do očí, keď po výdatnom obede, prídu chlapci ani nie za pol hodiny a pýtajú sa, či nie je niečo pod zub…. lebo sú STRAŠNE hladní. Ja som ani nevychladla z predchádzajúceho výkonu, ešte mi stekajú kvapky potu po tvári,  a už znovu mašírujem do kuchyne. Manžel mi vždy nadáva: „Moja zlatá, keď tak budeš robiť, nebudú chcieť od nás odísť“.

Nad tým ale ešte nerozmýšľam, túto osvetu im robí manžel. Keď nedávno rozoberali čo niekto dostal za maturitu, môj manžel iba sucho zahlásil: “Chlapci, my vám za maturitu každému kúpime jeden krásny veľký kufor, do ktorého sa zbalíte a odídete. Toto nebude žiaden hotel Mama.”

Na to si ešte chvíľu počkáme, teraz riešime pubertu, vyrážky a baby. Dievčatá stále napodobňujú  takým tým sarkastickým spôsobom a používajú pri tom vysoký hlas. Až som musela do toho zasiahnuť. „Preháňate to, ja som bola tiež dievča a toto som nikdy nerobila“. Chvíľa ticha a potom najstarší potomok zahlásil: „No,…. možno sa dievčatá v minulom storočí tak nesprávali, ale naše áno“. V tom momente som akosi zostarla.

A ako pokročilý senior sa cítil aj môj manžel, keď sa deťom priznal, že keď bol on malý, ešte neexistoval internet. Vtom živá vrava za stolom stíchla, chlapci neveriaco civeli na manžela, a potom sa Dávid opatrne ozval: “ Ty…ty si žil za čias (nádych),… keď ešte (zatriasol sa mu hlas), …neexistoval internet???? V rozšírených očiach sa mu zračil obdiv… alebo to bola ľútosť.

Ktosi napísal, že teenageri sú hrozní, sú ako keby medzi 13. a 18. rokom života odleteli na mesiac a komunikácia s nimi je ako cez celý vesmír. Nerozumiete si, nepočujete sa, nekomunikujete. Ja vám poviem, nie je to až také zlé. Môj najstarší potomok práve odletel na mesiac. Jeho verbálna komunikácia sa scvrkla na „Uhm“ a „Ee“. Niekedy dokonca neviem rozoznať rozdiel medzi týmito dvoma citoslovcami. Jediný dôvod, keď sa mu vráti pamäť a dokonca aj niečo ako úsmev na tvári je, keď potrebuje peniaze. Ale v momente, ako ich už drží v ruke, je z neho znovu neandertálec.

Kým najmladší Daniel je stále vo veku, keď ma bombarduje tisíckami otázok, má milión nápadov a všetko musím vidieť a počuť. Minule, keď som sa unavená z práce zložila na šálku kávy, a on ma začal atakovať svojimi postrehmi, nezdržala som sa poznámky: „Moje nervy, Daniel, už nech je z teba teenager.“

Ale myslím, že každé obdobie života našich detí, je v niečom náročné a v niečom krásne. Veď ani oni to s nami nemajú často krát ľahké. :)