Niekedy sa stane niečo, čo nás úplne ale úplne vykoľají. A niekedy je to tak ťažké, že nám ide doslova o život. Vtedy potrebujeme, aby do našeho života vstúpili hrdinovia. Hrdinovia, ktorí žiadnu slávu nečakajú. To sú práve tí ľudia, ktorí obetujú zo svojho času, pohodlia, dokonca riskujú svoje zdravie a to pre niekoho, kohoČítať ďalej
Ako som sa tak pretĺkala životom, postupne som prichádzala na pár životných zásad sama, alebo mi k tomu dopomohli iní. Tak som si to začala zapisovať…, aby som náhodou nezabudla. Buď priateľský k ľuďom, pretože inak zostaneš sám a nič na svete nie je horšie ako samota. Zlé a ťažké dni v živote majú svojČítať ďalej
V našej dedinke na južnej Morave, kde bývam, máme cintorín na začiatku lesa. Vedie k nemu chodníček lemovaný brezami. Vchádza sa tam veľkou železnou bránou a zadná malá brána vedie do lesa. Chodníčky sú vysypané červeným pieskom. Uprostred je drevená lavička, kde som už nie raz sedela a rozjímala. Počuť tam šum lesa a spevČítať ďalej
Dnes sme na http://www.muzom.sk, pridajte sa k nám tam! Zakaždým, keď si začínám myslieť, že mi to už za volantom ide celkom dobre, príde nejaký chlap s chlapskou poznámkou, a moje šoférske sebavedomie klesne na bod mrazu. Nedávno som sa snažila vycúvať z hustého radu predpanelákových áut, a kedže som nechcela ďalšiu ozdobu na lakuČítať ďalej
Brácho stál predo mnou s tým záhadným úsmevom feťáka, ktorý si to práve šľahol. Čakala som čo z neho vypadne a je to tu: ,,Čakáme dieťatko.” No nazdar, podľa jeho výzoru som vedela, že si ani trošku neuvedomuje, čo ho čaká. A to ani napriek tomu, že videl vyrastať svojich troch divých synovcov. Prečo siČítať ďalej
Neskoro večer sme sa vracali z rozpáleného Zadaru na ostrov Murter, kde sme boli ubytovaní v kempe. V diaľke sme videli čierňavu a sem-tam aj blesky pretínajúce oblohu. Presne tam sme sa približovali. O chvíľu sme počuli padať na kapotu auta ťažké kvapky dažďa a vzduch začal byť veľmi dusný. A vtom to prišlo.Čítať ďalej
“Zase bude nejaký sviatok, ani neviem aký…” zahlásila Tomášova mladučká kolegyňa. “Uhm… A kedy to bude?” Zamyslene sa spýtal zahĺbený do písania. “Sedemnásteho novembra.” Prekvapene zdvihol oči. “Počkaj, ty nevieš čo sa stalo sedemnásteho novembra?” Pre niekoho ten deň nič neznamená, pretože nestáli dlhú radu na pomaranče, nechodili si pre vysvedčenie v pionierskom úbore, nebáliČítať ďalej
Keď človek cestuje, najskôr je uchvátený obrazom, krajinou a okolím. Potom zistí, že väčší zážitok prináša poznávanie ľudí, ich kultúry a spôsobu ich života a najväčší, keď pochopí a pozná sám seba. Ráno sme z hotela vyrazili skoro, aby sme stihli autobus z Jerantutu do národného parku Taman Negara. Pred tým sme sa ešte stihliČítať ďalej
Tak dlho som sa tešila na tú cestu. Ani som si nedokázala predstaviť, že ten deň, kedy odcestujeme, naozaj nastane. Ale stalo sa a je práve druhý deň nášho mesačného putovania po Malajzii. Sedeli sme na terase Lake Gardens v Kuala Lumpur v areále vtáčej rezervácie, pili ovocný džús a nasávali tropickú atmosféru.Čítať ďalej
Máme doma taký zošit. Je v kuchyni, aby bol poruke a zapisujeme do neho výroky našich detí už veľmi dlho. A tak je tam zaznamenané obdobie, keď sa akurát naučili hovoriť, až po pubertálne obdobie, kedy by sme im tú pusu najradšej niekedy zalepili. Musí sa to zapísať hneď, inak to človek rýchlo zabudne aČítať ďalej
Nedávno som oslávila štyridsiatku. Neberiem to tragicky, v podstate v tom behu životom to ani nemám čas moc riešiť. Ale riešia to za mňa iní. Štyridsať? Nooo, ale nevyzeráš. Rozmýšľala som, že ako nevyzerám. Nevyzerám tak staro, alebo nevyzerám tak zrelo, alebo tak múdro, alebo čo? Štyridsať? Neboj, ja som nedávno počul príbeh o nejakejČítať ďalej
Niekedy mám pocit akoby som žila už 3 životy, a to nie som zasa taká stará. Môj prvý život som prežila v Bratislave. Bolo to moje detstvo, bolo to obdobie školy a prvých lások, obdobie čítania Sever proti juhu a Anny zo Zeleného domu, korčuľovania na rybníku za domom a snívania a snívania aČítať ďalej
Človek je, ako nás učili, duch, duša a telo. Telo nás zamestnáva každý deň, musí byť pekné, zdravé a príťažlivé. V dome máme pre túto časť človeka vyhradené najväčšie miesto – plné skrine šatstva, pohodlnú posteľ, skrinku mastičiek, šminiek a nátačiek, škatuľu liekov, vrchovatú špajzu jedla. Ducha uchovávame skôr v priestore, v meditáciiČítať ďalej
Šliapem na bicykli s mojím manželom kúzelným moravským krasom. Tento kraj však nie je žiadna rovinka. Vyberáme lesné cesty, väčšinou šliapeme do kopca alebo letíme z kopca. Začínam si budovať kondičku po rokoch naháňania deciek na ihrisku, kŕmenia, umývania detských zapatlaných ručičiek. Aj keď som mala pocit, že vlastne som si cezČítať ďalej
Prechádzala som sa so svojou kamarátkou a naše decká lietali okolo nás, kým mi ona dávala dobré rady do života. „Vieš,“ povedala, „nemôžeš nikdy nechať chlapa, nech si robí, čo chce, musíš na neho pravidelne nakričať, musíš byť proste poriadna „semetrika“. A ty si príliš dobrá na neho, vlastne si úplne blbá, že mu toľkoČítať ďalej
A zase stojím v kuchyni. Stála som tam ráno, stojím tam teraz a za chvíľu, keď umývačka doumýva a chlapci zase vyhladnú, budem tam stáť znova. Najhoršie je, že po takom dvoj-trojhodinovom nedeľnom kuchynskom výkone, keď dáte jedlo na stôl, ozvú sa iba divné zvuky ako z Jurského parku a za 5 minút zostane lenČítať ďalej
Je zaujímavé, aký je ten život niekedy zamotaný. Myslíme si, že si len žijeme svoj vlastný život a naše konanie ovplyvňuje hlavne nás. A netušíme, kto sa na nás díva, kto nás pozoruje, koho ovplyvňujeme my. Pokiaľ nie sme rockové hviezdy, známi spisovatelia alebo vplyvní politici, tak máme pocit, že náš život je v úplnejČítať ďalej
Počas svojej práce v nemocnici som mala možnosť stretnúť veľa starších ľudí. A ako ich roky, radosti, starosti a zážitky poznačili, začala som ich radiť do dvoch skupín: spokojných a nespokojných. Spokojným väčšinou stačilo len málo. „Čo potrebujem?…..len váš úsmev sestričky“. Nespokojní vyžadovali neustálu starostlivosť. Ale hlavne, neustále sa sťažovali na ťažký život aČítať ďalej
Mám rada rituály, vždy som ich mala rada. Rada počúvam keď slávni ľudia v telke rozprávajú o svojom detstve a je tam napríklad: „každý rok sme oslavovali narodeniny tety Bety a ona upiekla vždy rovnakú tortu; alebo pravidelne sme v lete chodievali na chatu do Tralákoviec a zbierali tam čučoriedky; alebo naša mamka si vždyČítať ďalej
Andrea pracuje ako fyzioterapeutka a svoju prácu má veľmi rada. Okrem toho má rada ešte kopu ďalších vecí a ľudí. Patria sem hlavne traja neustále hladní chlapci, jeden skvelý manžel, veľký chlpatý štvornohý miláčik, najkrajšie západy slnka na svete na kopci za domom, jej dedinka na Morave a dobrá káva na terase. Rada cestuje, snívaČítať ďalej
O mojej prvej predpôrodnej príprave alebo ako som si ako prvorodička išla oči vyplakať