… v poslednej (a zároveň prvej) časti ste čítali:

O tom, že filmový priemysel nás kŕmi kadečím. Aj sebastredným presvedčením, že keď nie som šťastná, mám právo odísť a podviesť (či už emocionálne alebo fyzicky). Ja som hlasovala za ZOSTAŤ.

To bol aj môj prvý bod. Dnes chcem pokračovať druhým, nad ktorým veľa premýšľam. A sama neviem, prečo je to pre mňa také ťažké. Možno preto, že rada pôsobím, že som nad vecou a že nie som slabá. A zraniteľnosť, áno, o tej chcem dnes písať, tak pôsobí. Slabo. A pritom to vôbec nie je pravda. Na to vyjadriť, čo sa vo mne deje a čo prežívam, čo ma bolí a trápi, na to treba veľký kus sily a odvahy. Dnes sú už o zraniteľnosti celé teórie, krásne o nej vo svojom TED talku rozpráva aj Brené Brown (vrelo odporúčam) a mňa sa jej téma dotkla, pretože mám rada výskum a akademický svet je mi tiež blízko. Zároveň, chcela by som byť človek, ktorý má “celé srdce”.

Po druhé, buď zraniteľná.

Ale ako rozprávať o tom, čo bolí a najmä, keď ťa zraní on sám. Tvoj manžel, človek, ktorý by ťa mal chrániť a milovať. Samozrejme, že sa to stane, že ty zraníš jeho a on zraní teba, to je garantované. A ľudia, ktorí sú blízko, to majú tendenciu robiť ešte častejšie ako iní. V tom celom však neprestať komunikovať, nezačať kričať, ale snažiť sa vyjadriť, čo sa v mojom vnútri deje a odkryť tak pritom nahé srdce, to je obrovská odvaha. Myslíš na to, že aj risk? Áno, aj risk, že zostaneš nevypočutá, že niekto bodne priamo do ničím nekrytého srdca. Je reálna možnosť, že sa to stane.

Ale moja skúsenosť, viacnásobná, je presne opačná. S Danielom sme manželia len pár rokov, napriek tomu, sme už zažili (a sami si aj vytvorili) veľa drámy a spolu sa učíme, ako žiť. Nielen osobitne dobre, ale aj spolu dobre. Máme sa veľmi radi, ale stáva sa, že Daniel povie koment, narážku, napríklad na niečo, čo by som mohla robiť lepšie, uvariť niečo ako jeho mamka, naznačí, že som pred niekym zveličila príbeh – a to sú samozrejme, ešte tie ľahšie situácie.

No vo chvíli, keď ma môj manžel zranil a ja som si namiesto trucovania, odplaty, urazenia sa či kriku, vybrala možnosť poodhaliť mu nahé srdce a snažila som sa mu vysvetliť, prečo to zranilo, odkiaľ to pramení a akú to má predhistóriu, zažila som najrýchlejší koniec konfliktu, aký snáď existuje. Rýchle ospravedlnenie sa a dokonca aj túžba môjho manžela chrániť tú odhalenú časť môjho srdca aj pred celým ostatným svetom.

Po nejakom čase som si všimla, že tých párkrát, kedy sa mi to podarilo, predýchať a vybrať si zraniteľnosť, tie situácie sa už nikdy nezopakovali. Môj manžel, rovnako ja jeho, ma nechtiac zraňuje naďalej. Aj keď nechceme, deje sa to. Niekedy to zvládame lepšie, no častejšie horšie. No vo chvíli, kedy som si vybrala možnosť vysvetliť a úprimne povedať, že ma bolí, keď… (a pokiaľ to viem, tak aj prečo), v tej chvíli som mala pocit, že to bolo vytetované do mysle môjho manžela. A tá rana sa už nikdy nezopakovala.

Na nahom srdci, bezbrannom a zraniteľnom, je niečo nádherné. Neodoloteľné. Silné a nebojácne.
Pomôž svojmu manželovi, priateľovi, blízkym porozumieť. Pomôž im chrániť ťa. V balíku silnej ženy, dobrej manželky, je aj zraniteľnosť. Odzbrojuje, buduje, prebúdza hrdinov.

Takže, po prvé, zostaň.

Po druhé, buď zraniteľná.
(to be continued)

Komu si dovolila vidieť tvoje nahé srdce? Ako to dopadlo?