Chcem sa s vami podeliť o niektoré klamstvá, ktoré sa mi depresia snažila nahovoriť. Depresia je komplexným zdravotným problémom. Je ako cibuľa, ktorá má množstvo vrstiev a každú z nich treba ošetrovať, vyživovať a starať sa o ňu. Tieto vrstvy môžu byť fyziologické, duchovné, emocionálne, vzťahové, hormonálne, ekologické, príležitostné alebo všetky dokopy. U mňa predstavovala depresia všetky tieto vrstvy, vytvárajúce smrteľnú búrku.
Tak už som vám na to prišla! Nebudete mi to veriť a hádam si to dám aj patentovať! Neviem, či to neponúknem nejakej tej EF BÍ AJ, alebo rovno do SÍ AJ EJ. A možno tiež do NASA. Tam by to potrebovali ako soľ. Alebo možno by sa to dalo využiť aj v medicíne???
Prekročili sme jordánske hranice. Prechádzame niekoľkými kontrolami, platíme výstupný poplatok, vyplňujeme nejaké vstupné papiere. Trvá to celkom dlho. Vietor zosilnel a zdvihol všadeprítomný piesok do vzduchu. Vyzerá to ako hmla, len ho máme plné oči, cítime ho aj na jazyku a do stehien a rúk bodá ako tisíc ihličiek.
Po jednej nepríjemnej konverzácii na internete a po náročnom dni strávenom v neustálej blízkosti mojich detí (ktoré nadovšetko milujem), počas týždňa, ktorý bol z tých náročnejších, som si v jeden večer povedala: „Ako dobre, že mám doma pracovný počítač, aspoň sa večer trochu odreagujem. Pri práci.“
Je drobučká. Dievčatko, ktoré sa v tomto svete učí, aká je jej rola. Komunikácia je pre ňu nová a ona prichádza na to, ako jej správanie ovplyvňuje tých, ktorí sú okolo nej. Ako ju slová, ktoré jej povieš začnú tvarovať?
Johannesburg, námestie Nelsona Mandely, ja a môj manžel.
“Pozri sa na tých černochov, na ich vlasy, neuveriteľné čo dokážu vytvoriť na hlave, najradšej by som si ich odfotila”.
“Tak si ich odfoť.”
“Už som to skúšala, ale na fotke to vôbec tak nevyzerá.”
“Musíš ísť úplne zblízka aby to vyšlo.”
“Nemôžem ich fotiť zblízka.”
“Prečo?”
Nebola som závislá na nakupovaní. Teda, takto by znela moja odpoveď, ak by ste sa ma na to opýtali. Je pravda, že som si každý víkend kúpila niekoľko vecí a áno, bola som si vedomá toho, že vlastním absurdné množstvo oblečenia (veľa vecí som na sebe mala len raz, vôbec alebo len pár týždňov po tom, čo som ich kúpila).
S týmito slovami a maturitným vysvedčením v ruke som vošla do maminej kancelárie v posledný deň školy. Cítila som sa vycucaná školou. Akoby môj mozog už nevládal absorbovať viac informácií. Tiež som si nebola istá, ČO chcem vlastne študovať.
O mojej prvej predpôrodnej príprave alebo ako som si ako prvorodička išla oči vyplakať