V rámci svojho zamestnania mám na starosti jednu kórejskú rodinu, ktorá žije na Slovensku. Pomáham im vybavovať rôzne úradné záležitosti, hlavne povolenie na pobyt, komunikujem so školami, kam chodia ich deti, riešime clo na pošte a všeličo iné. Venujem sa predovšetkým im štyrom, ale keď ma zavolali, že ich priateľka je s rizikovým tehotenstvom na pohotovosti a nevie sa s lekármi dohovoriť, samozrejme som ich tiež neodmietla. Súčasťou chodenia po úradoch je dlhé, dlhé čakanie. Vtedy využívame čas a rozprávame sa o všeličom. Naša komunikácia je zložitá. Ja neviem po kórejsky a oni vedia iba slabo po anglicky a sem tam nejaké slovenské slovíčko. Takže som sa za nejakých päť rokov našej spolupráce naučila hovoriť s nimi heslovito a miešať presne tú najlepšiu kombináciu slovenčiny a angličtiny. Niekedy pomôže pero a papier, inokedy ruky a dobré herecké schopnosti.
Jedného dňa sme takto tiež vybavovali akúsi úradnú záležitosť a po skončení ma moji kórejskí priatelia pozvali na kávu. Pani Cho si považovala za zdvorilé sa ma opýtať na moje zdravie, aj keď som jej, chúďatku, porozumela až na tretí pokus. Potom sa opýtala na deti. Ona má dvoch synov plus mínus v rovnakom veku ako sú moje dve dcéry. V každej našej rodine sa nachádza nejaký ten teenager, s ktorým sa trápime. A tak vždy, keď zabŕdneme do tejto oblasti, máme sa naozaj o čom rozprávať. Keby nám nebránila jazyková bariéra. A tak sme aj toho dňa rukami nohami, po anglicky, po slovensky, rôznymi gestami, hovorili o tom, že s teenagermi to nie je jednoduché, že na nich treba prísny meter a zhodli sme sa aj na tom, že naši muži sú na deti moc mäkkí, takže my, obidve ženy, musíme byť tie prísnejšie, tí zlí policajti. Skrátka, nemáme to ľahké.
Keď sme s vypätím všetkých síl skončili dialóg (lebo po našom dialógu ma vždy bolí nielen pusa, ale celé telo), chytila ma nežne za obidve ruky, pozrela sa mi do očí a čistou slovenčinou mi povedala: „Ja ti tak rozumiem.“
Bolo to také milé a chápajúce, a tak trochu smiešne. Napriek jazykovej bariére prežívame my, matky, všetky to isté, len v bledomodrom. Všetky sa trápime zhruba tými istými vecami, aj keď v rôznych kultúrach a s jemnými odtieňmi, a keď príde na naše materské „dýchanky“, vieme sa naučiť aj v cudzom jazyku povedať presne to, čo potrebujeme a čo je pre nás dôležité.

Eva Bechna pochádza z Čiech, ale už 30 rokov býva v Žiline. Je mamou dvoch dospelých dcér a svokrou úžasného Španiela. Po rokoch intenzívneho materinstva si znova vychutnáva spoločný čas s najlepším priateľom, svojim manželom Ľubom. Rada pracuje s ľuďmi a zvlášť s deťmi v rámci svojho zamestnania pre Cirkev bratskú a OZ Stopy, ale aj mimo neho.