Zobrali sme sa mladí. Nebolo na čo čakať. Svadbu sme mali dva týždne po mojich štátniciach, mala som sľúbenú prácu, a tak sme vedeli a dúfali, že aj keď môj teraz-už-manžel má pred sebou ešte posledný rok školy, nejako vyžijeme. Som rada, že sme sa tak rozhodli. Vďaka jeho viac-menej flexibilnému časovému rozvrhu sme mohli byť veľa spolu, užívať si jeho študentské zľavy a ako takú slobodu. Študentský život je radosť, asi takých 12 týždňov. Potom je to pár týždňov najhoršia vec na svete a potom opäť idylka.

Nastal čas písania diplomovej práce. Lepšie povedané, bol najvyšší čas začať niečo napísať.

Môj manžel je iný ako ja (vďaka Bohu!). Inak o veciach rozmýšľa, inak ich rieši, inak k nim pristupuje. Nie horšie ako ja. Nie lepšie ako ja. Inak.

Ja pracujem systematicky a prácu si rozdelím. On pracuje najefektívnejšie pod tlakom. Mňa poháňa pocit zodpovednosti. On vie, že dôležitejšie je pomáhať ostatným a starať sa o ľudí, o mňa. Ja stresujem. On to až tak nerieši. Ja rada pracujem so slovami. On radšej narába s kladivom. Alebo s gitarou. Ale nikdy nie naraz s kladivom aj gitarou.

Tak veľmi by som ho chcela kontrolovať. Tak rada by som ho nútila písať. Ja mám totiž plán. A všetko musí ísť podľa plánu. No v manželstve sa učím, že veci nemusia vždy ísť tak, ako som si vymyslela. Pravdupovediac, život sa málokedy stane tak, ako si predstavujem.

Som jeho manželka, nie jeho mamka. Jednu mamku už má – veľmi dobrú. Nepotrebuje, aby som ho vychovávala. Nepotrebuje, aby som ho karhala. Potrebuje, aby som ho rešpektovala. Potrebuje, aby som ho podporovala. To je mojou úlohou.

A preto som sa namiesto výčitiek, prečo to už dávno nemá hotové, začala pýtať:
„Ako Ti môžem pomôcť?“
„Čo môžem pre Teba urobiť?“
„Ako Ťa môžem povzbudiť?“
„Povedz mi viac o vytváraní 3D simulácií…“
„Objavil si dnes niečo zaujímavé?“

Nie som jeho mamkou.
Nie som ani jeho slúžkou.
Som pomoc.
Som rovnocenný partner.

Som jeho manželka.