Vďaka deťom sa človek naučí to, čo by sa nenaučil v žiadnej škole. Niežeby som už všetko vedela. A niežeby deti boli tie „najmúdrejšie na svete“, ale ich pohľad na svet je iný ako náš, dospelákov. A tak sa aj od nich máme čo učiť.
Ja som sa od svojich detí naučila niekoľko vecí:

1. Neurážať sa
Aj keby som chcela, pri mojich deťoch sa jednoducho nemôžem uraziť. Hocikedy im hocičo vyletí z úst. Hocikedy sa nahnevajú a tvária sa, že už sa nikdy nebudú usmievať. Hocikedy zmenia náladu. Keby sme sa správali ako ony, jednoducho by sme sa zacyklili. A už by sme sa z toho kruhu tak ľahko nedostali.
Rovnako aj ony keď sa urazia, hneď sa aj „odrazia“. Ich hnev nikdy netrvá dlho a skoro vždy sú prvé, ktoré idú objať „svojho nepriateľa“.

2. Bezvýhradne milovať
Deti bezvýhradne milujú. Či je matka taká alebo onaká, dieťa ju bude milovať. Kým je dieťa, nehovoríme o večne kritických puberťákoch. Pre mňa bolo vždy záhadou vidieť, že nezávisle na tom, v akých podmienkach dieťa vyrastalo, tú svoju mamu vždy ľúbilo – či už to bolo dieťa milionárov alebo tých bez domova. Máme sa od nich čo učiť.

3. Nemať predsudky
Deti nehrajú šachovú partiu. Nerozmýšľajú dopredu. A neriešia ľudí podľa zovňajšku. Ak sa stretnú dve deti na ihrisku, hrajú sa spolu. Nevadí im farba pleti, čistota oblečenia ani výzor mamičky toho druhého dieťaťa. Ak sa so mnou hráš ty, je veľká pravdepodobnosť, že sa s tebou budem hrať aj ja. Samozrejme, výchova môže veľmi skoro tieto veci pokaziť…žiaľ.

4. Tešiť sa z maličkostí
Zistila som, že lego za sto euro neprinesie dieťaťu stonásobnú radosť oproti korálkovému náhrdelníku za euro. Pravdepodobne si ten náhrdelník dieťa dá hneď na krk a bude sa hodinu obzerať v zrkadle, potom ho navlečie mame, sestre, bábike a nakoniec psíkovi vonku. Radosť z maličkostí je veľká. Stále sa v tom utvrdzujem a musím si to pripomínať.

5. Vidieť na veciach to dobré
Deti vidia na veciach to dobré. „Jéj, máš krásne šediny.“ „Aká si mäkká, môžem sa o teba oprieť.“ „Jéj, prababkine vyberacie zuby sú veľmi zábavné.“ „Hurá, dnes prší, budeme si môcť obuť gumáky.“ Neriešia, že si vlasy treba farbiť, že „vankúšiky“ treba schudnúť, prečo prababka nosí protézu alebo že nám počas dažďa zmokne bielizeň. Vidia na situácii to, čo je prínosom.

6. Navzájom si dôverovať
Tak ako deti bezvýhradne milujú, zároveň aj dôverujú. Nepoznajú lesť ani klamstvo. Aspoň nie, kým sú maličké. Dôverujú mame, že ich chytí, dôverujú ockovi, že ak im niečo sľúbil, splní to. Dôverujú pani učiteľke, babke aj cudziemu človeku. Škoda, že vďaka našej nestálosti a nevernosti o svoju dôveru tak skoro prichádzajú.

7. Na nič sa nehrať
Deti žijú svoj život bez pretvárky. Ak sú unavené, ľahnú si. Ak sú hladné, najedia sa. Ak sú smutné, poplačú si. Ak sú nahnevané, hneď to zistíte. Ale ako hnev prišiel, tak aj odišiel a život je zase krásny.
Netvrdím, že deti sú dokonalé bytosti, ani ich nechcem postaviť na piedestál slávy. Ale v mnohých veciach majú pozitívne postoje. Každá strana má dve mince a zdá sa, že deti si vyberajú tú lepšiu z nich.

Je niečo, čo sa aj ty môžeš od nich naučiť?