Píšem si denník. Môžem s láskou konštatovať, že je to skvelá vec. Vždy som si ho písala. Z obdobia: „Drahý denníček, som do Matúša a dúfam, že na Vianoce dostanem nový mobil“ som sa prehupla do „Dnes mám depku, lebo ma nikto nechápe…“ a neskôr prišlo „Milý denník, dnes veľa uvažujem nad životom“. Odporúčam to každému človeku, čo rád píše a nemá potrebu všetko ukazovať svetu.

Možno s krátkymi prestávkami som si viedla denník asi od mojich ôsmych rokov. Avšak vždy keď som si potom moje staré denníky čítala, hnevala som sa sama na seba. Súdila som, ako som uvažovala, keď som bola mladšia. A nenávidela som, že som nebola dokonalá. Ani svet okolo mňa. Som perfekcionista. A nikdy som sa nedokázala zmieriť s tým, že mám nárok na chyby a nevedomosť.  Sama voči sebe som nebola fér.

Už to nerobím. Teším sa zo svojho rastu. Z posunu, ktorý sa deje a z toho, že život je proces, kedy jediným smerom je vpred. Keď sa ohliadam za mojimi denníkmi, žasnem nad tým, čím som prechádzala a kam ma to posunulo.

Nedávno som však našla jeden starý denník, na ktorý som celkom zabudla…

Milujem Boha a viem, že On miluje mňa. Niekedy si to musím pripomínať o čosi viac, ale viem to. Je to konštanta, ktorá je nemenná. Nesúvisí s okolnosťami. No nie vždy som tým žila. Boli časy, kedy som to nechápala.

A tento môj starý nájdený záhadný denník pochádza z obdobia, kedy som pravdu nepoznala. Nepamätám sa ani trošku, prečo som si niektoré veci písala, ale na zopár stránkach som si doň zaznamenala  zoznam vecí, ktoré by som v živote chcela zažiť. Pri jeho čítaní ma to vcelku rozosmialo. „Jeeej, to je aké zlaté!“ pomyslela som si. Napísala som tam totiž úsmevné veci ako:

Chcela by som:

–       Stále piť kávu s mliekom a zatvárať pri tom oči

–       Napísať knihu, ktorá vyvoláva úsmevy

–       Celý deň sedieť na hojdačke a nikdy sa nezastaviť

–       Hrať v muzikáli samú seba

–       Mať pero, čo nikdy nedopíše

–       Vedieť, ako sa vyrába zmrzlina

–       Dýchať pod vodou

–       Vyrásť o 5 centimetrov

–       Pozerať sa z okna s bratom a počítať ľudí

–       Oslavovať Vianoce

–       Spievať karaoke na plné hrdlo

–       Ísť na okraj mesta a myslieť si, že som na dvoch miestach naraz

–       Hrať na čudný nástroj

–       Utekať tak, aby ma neboleli nohy a nedošiel mi dych

–       Čítať si v slovníku a nezaspať od nudy

–       Krájať chlieb s presnosťou na 1 milimeter…

…a mnoho ďalších trošku naivných, ale krásnych myšlienok.

Ale našla som medzi nimi aj niektoré vážnejšie, ktoré ma až zastavili. Úplne som na ne zabudla:

Chcela by som:

–       Zistiť, či ma niekto miluje

–       Nechcieť tak veľa

–       Nemať strach pred bytím sama

–       Vedieť, aká som

–       Chcieť viac od života

Dnes, keď viem, aká je pravda, ma bolí srdce pri pomyslení, ako veľmi som hľadala. Život, niečo viac, krásu. Nevidela som ju. Ani v sebe, ani okolo seba. Toto vedomie ma naplnilo smútkom. No zároveň neopísateľnou radosťou, že dnes viem, Kto je zdrojom. Dnes viem, Kto je pôvodcom života a krásy. Mojej. Vonkajšej aj vnútornej. Dnes som si absolútne istá, že On má pravdu. A že slová starého denníka sú len mementom, že bude už len lepšie a zo mňa rastie niekto, kto pozná pravdu, svoju hodnotu a nádheru a kto sa už v žiadnych starých zlomených slovách nestratí.

Som vďačná za svoje denníky. Za dni, ktoré som prežila a môžu byť zaznamenané. Za myšlienky, ktoré ma chtiac-nechtiac formovali. Za omyly, ktoré som oľutovala a závery, ktoré mali pravdu. Tak trochu dokumentujú, kto som.

Píšem si denník. Aj dnes. A moje srdce plesá. Nad tým, že som to všetko pochopila. Že som si to uvedomila. Že taká som. Napokon krásna.