Niekedy mám pocit, že som rada, že nevidím za zákrutu. Hrozne rada by som za ňu videla, ale keď sa obzriem späť a vidím, akou kľukatou cestou som išla, vravím si: „toto sa snáď ani prežiť nedalo“. Ale som – zatiaľ ešte – tu, a to znamená, že som to prežila. V každom prípade som veľmi veľmi rada, že som dopredu tie veci nevidela.

Keby som len vedela, že ani po štyroch deťoch nebudem stála, možno by som sa na štúdium ani materstvo nedala. Totiž, už keď som končila strednú školu, ľudia mi väčšinou hovorili: „neboj sa, keď začneš pracovať, hneď sa ustáliš“. To isté mi vraveli, keď som skončila vysokú školu, keď som začala pracovať, keď som porodila prvé, druhé,…štvrté dieťa. Lenže mne sa to dodnes nepodarilo. Pripadám si totiž ako hnaná vetrom a ťažko sa rozhodujem medzi tým, čo je podstatné a čo nutné. Stále na sebe musím pracovať a niekedy nútiť seba a potom deti do toho, čo je dôležité. A stáva sa, že sa mi v tom nedarí. Ale mám nádej, že tá stálosť predsa len raz príde.

Keby som vedela, že manželstvo nie je jazda Limuzínou, možno by som sa nechala odradiť. Pozerať totiž romantický film a myslieť si, že moje každodenné manželstvo bude vyzerať presne tak, je ako snívať o Limuzíne a jazdiť na Trabante. Tie dve veci sa totiž nedajú porovnať.

Musím ale povedať, že Trabanty sú veľmi stále autá, dobre sa udržiavajú a všade sa zmestia. A jeden v našej dedine ešte jazdí, hoci komunizmus (a s ním aj tieto autíčka)  padol pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Limuzínu si síce môžeme požičať na jednu udalosť, Trabant však používame každý deň. Manželstvo je iné ako romantický film. Je lepšie!

Keby som vedela, že môj najstarší je Asperger, zjavne by som si netrúfala porodiť ďalšie deti. Nieto štyri, jedno za druhým. Som rada, že som to nevedela. Vždy som totiž chcela mať väčšiu rodinu, a vďaka tejto „nevedomosti“ ju aj mám.

Zrovna tak, keby som sa túto informáciu dozvedela o dva roky skôr, nikdy by som si neurobila štátnicu z angličtiny pri štyroch deťoch. Urobiť si štátnicu po dvoch rokoch angličtiny, je samé o sebe dosť náročné. Keď sa k tomu prirátajú štyri malé deti, je to ešte trochu náročnejšie. Keď potom zistíte, že jedno z nich je Asperger…to radšej nekomentujem. Ako dobre, že som to dopredu nevedela!

Keby som vedela, že rodinný dom je taký náročný na údržbu, nikdy by som nesúhlasila s prerábaním starého domu. Nie pri malých deťoch. Nie na niekoľko rokov. Nie s toľkými miestnosťami. Ako dobre, že som to nevedela, aspoň nás to od toho všetkého neodradilo.

Keby som vedela, prečo mi je stále zle od žalúdka, asi by som si každé tehotenstvo dvakrát rozmyslela. Nedávno som totiž bola na gastro. Po rokoch trápenia a problémov s trávením som si dala urobiť všetky vyšetrenia. Dobre, že som nevedela, čo ma na vyšetrení čaká, bolo to naozaj zlé.  Ale už ho mám za sebou a prežila som. Okrem toho mi vyšetrenie prinieslo také výsledky, že keby som ich vedela pred deťmi, asi by som žiadne deti nemala. Vedela by som totiž dopredu, že všetky tehotenstvá prevraciam. Ale keďže som to nevedela, nenechala som sa odradiť. A po prvom zvládnutom tehotenstve som sa rozhodla aj pre tie ostatné. Síce s vedomím, že budem mať nevoľnosti, ale zároveň s vedomím, že sa to dá prežiť.

Rovnako to bolo aj s pôrodmi. Keby som vedela, že každý prinesie nejaké komplikácie, neviem-neviem, či by som mala štyri deti. Ale vždy som si tak naivne myslela, že ten ďalší už snáď bude fajn a ok. Nebol, ale prežila som. A ako dobre, že som dopredu nevedela, čo všetko ma čaká.

Niekedy mám pocit, že ak vidím za zákrutu, mám tendenciu sa vyhovárať. Takže je fajn, že za mnohé zákruty dopredu nevidím a že o mnohých budúcich ťažkostiach často neviem. Totiž, keď sa potom obzriem späť, vravím si: „So svojím Bohom preskočím aj múr“ .