Tento článok je treťou časťou série. Predošlé časti môžete nájsť tu: 

Hyperaktivita, asperger a autizmus (druhá časť)

Hyperaktivita, asperger a autizmus 

Naposledy som písala o tom, aké to je, keď vám povedia, že vaše dieťa spadá do označenia PAS (porucha autistického spektra), aspergerov. Musím povedať, že mi chvíľu trvalo, kým som si toto slovo spojila so svojím vlastným dieťaťom: moje dieťa je autista. Nie je ľahké to povedať, ešte ťažšie je to dostať do vedomia. Naozaj to nebola chvíľková záležitosť, kým som pochopila, že tá nálepka tu nie je preto, aby sme sa báli. Nie je tu preto, aby som preplakala všetky svoje slzy do vankúša. Je tu na to, aby sme mu, nášmu dieťaťu, vedeli lepšie pomôcť. Je tu pre neho, preto, aby sme mu pomohli naučiť sa žiť v tomto svete. A verte mi, preňho to vôbec, ale vôbec nie je ľahké. Aj preto, lebo my sami v jeho svete nežijeme. Preto sa učím, ako môcť prísť do jeho sveta, aby som mu porozumela, a aby som mu slovami, ktorým on rozumie, vysvetlila tento náš svet.

Lenže on nie je našim jediným dieťaťom. Je „len“ jeden zo štyroch. A ostatné tri deti majú rovnaké potreby prijatia, bezhraničnej lásky a pochopenia. Aj oni potrebujú naplno svojich rodičov, svojich súrodencov. Aj oni potrebujú zažiť úspech, radosť, povzbudenie. Aj oni sa potrebujú cítiť ako najlepší, ako víťazi, ako tí, ktorí sú dôležití.

A teraz, ako to všetko dosiahnuť? Ako nespôsobiť ani jednému dieťaťu rany, ktoré ho budú definovať po celý život? Čo znamená autizmus pre nás ostatných?

Znamená to, že ráno hľadáme nejaké pozitívum, s ktorým v mysli môžeme vstať.

Znamená to, že pri raňajkách nemáme ostré svetlo, občas prežijeme, že náš syn a brat sedí v šiltovke a zbytočne nerozprávame.

Znamená to, že keďže nechceme presýtiť jeho (a ani svoje organizmy) cukrom, nejeme obľúbený Chocapic, ale pečivo.

Znamená to, že niekedy musíme v kostole vyjsť počas bohoslužieb aj päťkrát, aby sme za dverami vyriešili to, čo sa vnútri vyriešiť nedá.

Znamená to, že napriek tomu, že je najstarší a teoreticky „udáva krok“, neopakujeme po ňom. Toto je veľmi náročné a do šiestich – siedmych rokov nemožné. Zmena nastáva až po tomto veku, takže vlastne všetky deti pôsobia ako autisti. Do slova a do písmena. Radšej si to nepredstavujte. Od koho iného ale budeme kopírovať modely správania, ak nie od svojich starších súrodencov?

Vo svetle predošlého musím povedať, že mi poriadne dlho trvalo, kým som si uvedomila, že som naozaj, ale naozaj úplne nezlyhala vo svojom výchovnom snažení a v roli matky. Pevne dúfam, že časom sa moje mladšie deti „odstrihnú“ od foriem a vzorcov správania nášho najstaršieho a začnú „fungovať“ (reagovať, poslúchať, počúvať na pokyny), ako tomu pracovne hovoríme.

Raz sa ma niekto spýtal, prečo absolútne všetko prispôsobujem jedinému dieťaťu so špeciálnymi potrebami, keď mám ešte tri neurotypické (zdravé)? Veľmi dlho som nad tým uvažovala aj ja a snažila som sa to jedno dieťa prispôsobiť našim podmienkam. Nešlo to, verte mi. A potom sa mi ukázal v mysli obraz nevidiaceho dieťatka. Ak máte takéto v blízkom okolí, viete, že mu treba prispôsobiť všetko: od čo najmenšieho počtu schodov, cez „nepohyblivý“ nábytok, aby sa mohlo naučiť presné trasy až po pomôcky, ochotu zo strany všetkých ostatných osôb aj susedov aj známych aj neznámych. Treba prispôsobiť okolie, domácnosť, ale aj srdcia ľudí, žijúci v najbližom okruhu kilometra. A presne takéto je mať doma autistu. O nič menej.

Autizmus ale na druhej strane znamená aj najkrajšie obrázky v okolí, v triede, na krúžku. Znamená to skvelú sadu bicích nástrojov vyrobených z papiera, parádnu drevenú gitaru, ktorá hrá, lietajúceho draka, bunkre od výmyslu sveta, hodiny konverzácie v angličtine priamo doma (a so všetkými deťmi naraz), krúžok šikovných rúk, úžasný prístup k malým deťom, povešané a ozdobené stromčeky, vlastný obchodík s ovocím pred domom, spevavé večery a kopec príbehov, pri ktorých najprv plačeme a neskôr sa už iba smejeme.

Ako teda v tomto zhone vychovávame naše ostatné deti? Dá sa to? Neviem. Ale robíme všetko pre to, aby aj oni zažívali to, že sú v centre pozornosti. Chvíle, keď sa venujeme „iba jemu/jej“, keď môžu zažiariť, keď im prejavujeme obdiv, uznanie. Niekedy nie je ľahké nájsť výnimočnosť, hlavne ak sa porovnávajú s najstarším. Ale výnimočnosťou môže byť aj schopnosť vytvárať si vzťahy, mať priateľov, pritúliť sa, zareagovať hneď, keď sú vyzvaní, hrať na hudobných nástrojoch, či jednoducho urobiť po sebe poriadok. A keby aj nie, každé dieťa, nezávisle na tom, aký balíček dostalo do vienka, je výnimočné len preto, lebo je. Dieťa je dar a tento dar si vážime.

Verím, že moje deti majú najlepšiu školu života. Školu tolerancie, láskavosti, ochoty pomôcť. Áno, nie je to ľahké. Ale ak to zvládneme s láskou, prinesie to veľa úžitku.

fotografia: flickr.com