Husle versus lietajúci krokodíl
Veru, od vytrvalosti sa neupúšťa. To som si vždy vravela a pevne som si za tým stála. Je to vlastnosť, ktorú nemám a pri svojom mužovi a štyroch deťoch sa ju snažím dosiahnuť. A občas sa mi aj darí, tlačia ma k tomu okolnosti života. No v tejto jednej veci som od vytrvalosti upustila. Schválne.
Moje najstaršie dieťa je celkom špecifický prípad. ADHD (porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou). Nálepka, ktorú radi dávame každému, kto je trochu viac v pohybe ako ostatní. Možno sa nad tým pousmejete, veď kto nie je špecifický? Ale mám štyri deti, tak snáď ho s tými ďalšími tromi viem trochu porovnať. Vždy bol iný. Aj v tom dobrom, aj v tom zlom. Chodil ako 9-mesačný. Ako štvorročný hovoril na svadbe báseň. Takú dlhú, že aj mne trvalo asi mesiac, kým som sa ju naučila. A on sa ani nezasekol. Ale v škole stojí zo slovenčiny na trojku…a prvý ročník musel opakovať, lebo sa za celý rok nenaučil písať ani čítať. To je moje dieťa.
No teraz pár slov o mne. Každý, kto ma pozná vie, že milujem hudbu. Nedávno mi môj druhorodený povedal, že ja si spievam nielen pri práci a pri učení, ale dokonca aj pri počítači. Celkom som bola prekvapená týmto jeho výrokom, ale určite o niečom svedčí.
Iste teda pochopíte, že som svoje deti „nútila“ hrať na hudobné nástroje a chodiť na hudobku. Marekovi, najstaršiemu, som vybrala klavír, no on to na poslednú chvíľu zmenil na husle, „lebo chcel byť ako mama“. Naozaj som sa snažila mu to vyhovoriť, no nepovolil. Aj som sa mu zastrájala, že ho budem nútiť na tých husliach hrať a budem mu doživotne pripomínať, že si ich vybral on. Ani to nezabralo. Nuž, začal hrať na husliach.
Odhliadnuc od toho, že neznáša zmeny a že sa mu každý rok zmenila učiteľka, sme to celkom zvládali. Cvičili sme doma, hrali v hudobke. Až raz vyletel na svoju poslednú pani učiteľku. Nebavila sa so mnou asi dva týždne. Nečudujem sa jej, hoci som sa ospravedlnila aj ja, aj Marek. Skončilo to tým, že som jej ponúkla (vlastne iba obnovila ponuku spred pol roka), že ak chce, môžem sedieť vnútri s nimi a snažiť sa udržať Marekovu pozornosť. Pani učiteľka si tento krok nevedela vynachváliť, Marek začal napredovať. Bola tu však jedna drobnosť: vlastne som s ním cvičila aj doma, aj v hudobke. Stále. Keď sme mali vianočný koncert a zase len nebol „schopný“ zahrať pieseň sám, vytiahla som svoje husle a zahrala som to s ním. Aj Jakub, ktorý hral na violončele, sa sťažoval, že nepočuje melódiu, hrala som aj kvôli nemu. Niekto ten náš výkon pekne zhrnul: „maminka to všetko zachránila“…
Okrem toho všetkého som videla, že síce hudba nám všetkým koluje v krvi, a aj Marekovi, no viac mu v nej koluje iné umenie: reč, kresba, modelovanie, tvorba (papier, kov, čokoľvek). A tak som urobila veľké rozhodnutie. Rozhodnutie, ktoré by som si nikdy nemyslela, že urobím: hudobnú som mu zrušila. Štyri roky som si hovorila, že „veď predsa aj nás rodičia nútili, a akí sme im za to dnes vďační“, alebo: „veď má taký dobrý sluch, to mu určite pôjde“, alebo aj: „keď ho zapíšem na výtvarnú, začne neznášať aj tú, lebo on neznáša všetko povinné“.
Možno, a možno nie. Hudobnú som zrušila a dala som za tým bodku. Zatiaľ sa mu na výtvarnej darí. Možno o rok to bude presne ako s hudobkou. No nateraz som upustila od vytrvalosti, aby som svojmu dieťaťu dala možnosť ísť jeho vlastnou cestou.
PS: tohto lietajúceho krokodíla vyrobil Marek na výtvarnej, hoci tam chodí len mesiac aj s cestou…
vdaka za uprimnost a otvorenost! ste uchvatna zena a mamka :)
A Marekovi posielam big LIKE :)
Veľmi vďačne! A ja ďakujem za povzbudenie ;)