Niektoré články len prebehnem očami. Pri iných si poviem, že neskôr sa na to pozriem. Väčšinou sa k nim už nevrátim. Niektoré články čítam viackrát a nechám dušu, nech ich spracuje. Ako tento.~Darina

Môj otec mal porážku. Tri týždne na to som priletela z mesta Kodiak, aby som s ním strávila čas. Iba my dvaja. Vtedy bol už umiestnený v rehabilitačnom centre. Priletela som do Orlanda, prenajala si auto a odviezla sa do zariadenia, zvedavá, koho asi nájdem, čo po ňom ešte ostalo.

Naposledy, keď som ho videla iba pár mesiacov predtým, mal všetku svoju silu. Síce chodil bolestivo a s pomocou chodítka, ale bol vzpriamený a presvedčivý, hoci nikdy nehovoril veľa.

Sotva ku mne prehovoril počas môjho života, či k mojim súrodencom. Za posledných tridsať rokov som ho videla trikrát. Vedela som, že s ním niečo nie je v poriadku, hoci som ešte stále nenašla výraz pre jeho nezainteresovanosť, jeho neschopnosť milovať druhých, dokonca aj keď išlo o jeho vlastné deti.

Čo z neho ostalo? Je tu ešte nejaká šanca vybudovať si vzťah, teraz, na konci jeho života?

Kúsok po kúsku som sa približovala k jeho izbe. Nakukla som cez dvere a videla, že je to izba pre dvoch. Skrútená postava ležala na posteli, a potom, cez poodhrnutú záclonu som si všimla druhého muža sedieť na vozíčku. Chvejúc sa som vstúpila dnu.

Môj otec ležal na boku s ohnutými kolenami smerom k hrudi. Mal na sebe trenky. Jeho sánka visela pootvorená, po jeho zuboch ani stopy. Bol oveľa chudší, ale jeho nohy boli ešte stále v dobrom stave, také mocné.

Čo urobím? Čo viem o návšteve chorého, staršieho, o návšteve otca?

Cítila som sa, ako keby som to mala vedieť, ale nevedela som.

Počkám?

Precestovala som vyše päťtisíc kilometrov a nemala som veľa času. Nechcela som viac čakať. Prisunula som sa bližšie k posteli, rozhodujúc sa …. áno, zobudím ho, ak je to možné.

Cez tenkú vrstvu oblečenia som sa jemne dotkla ramena a pozorovala jeho tvár.  Zažmurkal, a potom otvoril oči.

Pozrel sa priamo na mňa bez pohnutia hlavy. Videl ma. Jeho oči sa naplnili slzami a, stále hľadiac, začal plakať tichým a trasľavým plačom, jeho celé telo sa chvelo ako vzlykal, jeho hlava bola stále položená na jeho rukách.

Zamrzla som.Nikdy som nevidela plakať svojho otca – ani uslzeného alebo smutného.

Zriedkavo ukázal svoje emócie.

Srdce mi išlo roztrhnúť.  Nechala som ruku na jeho ramene s cieľom upokojiť jeho skrútené telo, a tak sme tam boli…. telá, ktoré sa dotýkali, obe trasúc sa v tichých vzlykoch, naše tváre stratené v smútku a žiali. Viem, že nemohol hovoriť či pomenovať  trápenie, kvôli ktorému sa chvel, ale pripadalo mi, že sme obaja plakali pre jeho život, jeho dlhý smutný život, pre jeho zlomené telo, jeho zmätenú myseľ a jazyk, ktorý bol teraz takmer úplne umlčaný.

Plakala som, že som ho nevidela skôr. Plakala som kvôli tridsiatim rokom svojej neprítomnosti v jeho živote. Obaja sme plakali za to všetko, čo bolo nenávratne stratené.

Neskôr som sa nezmohla na nič, len čudovať sa: porážka ho urobila ľudským viac ako som ho kedy vôbec videla. Nečakala som to: videla som svojho otca cez optiku milosti a láskavosti. A bola som tiež smutná.

Naozaj bola potrebná až mŕtvica na to, aby sa vrátila  jeho hodnota?

Preložené z anglického originálu: „How to begin forgiving our parents becoming human“  , od autorkyLeslie Leyland Fields preložil s povolením od Darina.

Autorka tohto článku napísala knihu „Forgiving our fathers and mothers“, v ktorej sa dotýka tak krehkého vzťahu medzi nami a našimi rodičmi, ako aj medzi nimi a ich rodičmi. Oslovil ma jej uhol pohľadu, a ako ho sprostredkovala čitateľom:

Pozri sa teraz krížom cez terén, ktorý ťa oddeľuje od tvojho otca, matky, svokry, nevlastného otca, dokonca starého rodiča. Je možné, že na druhej strane cesty je niekto, niekto ako ty, nahý, porazený, dokonca neschopný  požiadať o pomoc? Mohla by byť tá osoba tiež zranená?

Do celého deja vsúva perspektívu Ježiša na kríži. Bol odsúdený, hoci bez hriechu. A ako tam visel v bolesti, predsa vyriekol tie najprekvapujúcejšie slová: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo činia.“

Autorka nehovorí, že musíme byť schopné modliť sa tú modlitbu práve teraz, ale pozýva nás k zváženiu toho, kam nás to celé vedie:

Učí to naše srdcia empatii a „trénuje nášho ducha v súcite“, ako napísal Eugen Peterson.  Viac ako toto, pokračuje, „pripúšťa to možnosť, že nevedia, čo robia“.

Koľkí rodičia zamýšľali spôsobiť škody, ktoré zapríčinili? Koľkí jednali v ignorancii a ešte stále aj jednajú? Koľkí sú zastavení ich vlastnými zraneniami, neschopní vidieť alebo sa pohnúť z miesta?

To je to, čo práve teraz robíme. Cvičíme si svojho ducha v súcite.

Keď to robíme, objavujeme, alebo si znovu pripomíname  krehkosť našich rodičov, bremená, ktoré nosili, váhu hriechu ich vlastných rodičov spočívajúcu na nich.

Objavujeme ich vnútornú hodnotu ako ľudských bytostí. A nachádzame ešte niečo viac. Keď ich naozaj vidíme v celej ich plnosti, my sami sa stávame viac živými, viac prebudenými, viac ľudskými.