Obchádzka

 

detour

Ak si ako ja, tak presne poznáš ten pocit, ktorý prežívam, keď prehrávam vo svojej “obľúbenej” hre – porovnávanie. V podstate, keď sa nad tým zamyslím, ono to ani nemá logicky iné východisko ako to, že sa nakoniec cítim ako looser. Buď preto, že ostatní sa zdajú krajší, múdrejší, šikovnejší, populárnejší… proste – ejší ako ja. Alebo z opačnej strany – som ja aspoň o kilo chudšia, na mojich vtipoch sa smeje viac ľudí, alebo ešte tromf z posledných rezerv – mám lepší notebook (to je už fakt nízky level). No v tomto istom momente ako sa porovnávam upadám do depresie z toho, že to, na čom sa snažím zachrániť aký-taký kúsok vlastného sebavedomia je postavené na znižovaní niekoho iného. Túto hru proste nemôžem vyhrať, no stále sa ňou nechám zlákať. Možno to je podobné tomu, čo prežívala Eva, keď premýšľala nad tým, aké by to asi bolo byť ako Boh… priznám sa, asi by som si tiež zahryzla, keby som si mohla vyskúšať život niekoho iného.

Ale ono je to trošku komplikovanejšie a zároveň jednoduchšie ako sa zdá. Prišla som na to, že za veľkú časť toho kým ostatní sú je zodpovedná moja vlastná fantázia a domýšľavosť, no a ďalšiu podstatnú zložku tvoria niekedy až oskarové výkony ostatných. Často sa mi už stalo, že po jednom z mojich „break-downov“ mi priateľka povedala – „Ale to je úplne normálne! Ja sa takto cítim skoro každý deň!“ … Čože??? Ale veď na tebe nie je nič poznať? Ja tu panikárim, aký sa zo mňa stáva podivín a slaboch a pritom sa ostatní cítia rovnako. A práve to ma zarazilo. Z nejakých zvláštnych dôvodov to ostatní proste udržia. A tým vôbec nemyslím, že sú pokryteckí, alebo sa pretvarujú. Veci sa teda v skutočnosti majú inak ako na nás môžu navonok pôsobiť a komplikuje to ešte aj to, že každý z nás svet vníma z iného uhla pohľadu.

Prišla som ešte na jednu zaujímavú vec. Keď mi moje priateľky, či priatelia povedia, že ich trápi niečo veľmi podobné, zrazu sa akoby naše rozdielu strácajú a ja zisťujem, že vlastne je jedno kým som, lebo akokoľvek rozdielni sme, máme to na rovnako. A predsa nemáme. Tak sa zdá, že zo začarovaného kruhu sa nikdy nedostanem. Lebo predsa mám menej ako ona a viac ako on. Ani Biblia sa nevyhýba podobným rozdielom. Robotníci boli odmenení rôzne a predsa rovnako. Dnes ráno som našla niečo, čo mi dalo cestu von – tzv. loophole (kľučka). A každému je daný prejav Ducha na (všeobecný) úžitok. Porovnávať sa je taká naša prirodzenosť, možno až vrodený inštinkt, ale človek, ktorý sa rozhodol žiť nový život s Bohom, má spôsoby ako to celé obísť… proste hru nehrať. Vyhnúť sa jej, lebo každý niečo dostal, rôzne dary a rôzne veľa, ale každý dostal a to máme všetci spoločné.

Môžem sa teda zamerať na hru, ktorá sa nedá vyhrať, alebo sa hrať hľadaním kľučiek okolo… až kým sa z rozdielov sama nezačnem tešiť tak, že mi nebudú prinášať zlosť a smútok, ale radosť.

Niekedy je fakt ťažké byť s ľuďmi, ktorí sú “stále” veselí, optimistickí, nad všetko sa vedia povzniesť a nič ich nerozhádže. Byť skutoční znamená prinášať život do kútov, kde sa ľudia často motajú v kruhoch. Nebojte sa toho! Ono nám to, tým ktorí sa s vami často porovnávame, pomáha nájsť cestu k našim vlastným kľučkám – paradoxom konkrétnych situácií, ktoré nás zbavia našich nezmyselných krúžení.

Zdieľať
Jana Hrivniaková

O autorovi Jana Hrivniaková

Janka je pravý študent telom i dušou. Miluje knižnice s regálmi kníh až po strop a zelenými lampami na stoloch. V Prahe, kde žije ju nájdete práve tam, alebo sedieť v kaviarni (či hospůdke) a filozofovať s priateľmi nad životom. Študuje síce teoretickú ekonómiu, ale vo všetkom hľadá a nachádza Boha. Pracuje ako asistentka hlavného makroekonomického stratéga v banke a verí, že všetci máme svoje miesto a svietiť treba aj manažérom bánk, filozofom i akademikom. Momentálne sa snaží učí sa variť, chystá sa zriadiť si tmavú komoru v šatníku a využiť permanentku do posilňovne ešte aspoň raz do konca roka.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *