Nemám rada prázdne slová. Zbytočné emócie. Poéziu, ktorá nafukuje. Sentimenty a vyznania. Slovné straty a nálezy. To, ako falošne to často znie, keď vo filmoch na podklade gýčových tónov saxofónov vyhráva sladké „Milujem Ťa!“

Nie som nedotknuteľná. Aj ja mám city a často ich viac vyžadujem, ako ich dávam. Je to smutné, nuž ale pravdivé. Prejavuje sa to napríklad vo vzťahoch k ľuďom. Napríklad s mamkou.

Moju mamku ľúbim. V puberte sme sa hádali o oblečení a chlapcoch, škole a kamarátkach. Ale ľúbim ju a ona mňa. V mnohom sme si dosť podobné, ale jeden základný rozdiel v našom vzťahu predsa vždy bol. Ja som vedela, že ma ona ľúbi, zatiaľ čo ona v moju lásku mohla vždy skôr len veriť.

Keď mi povedala, že ma ľúbi, zakaždým som zmenila tému alebo som len zavtipkovala. Bála som sa to povedať, nebola som zvyknutá nikomu prejavovať lásku. Hlavne nie slovne. Možno práve kvôli všetkých tým filmovým vyznaniam, ktoré sú podfarbené akordami saxofónov a fláut a kadejakých zvonkohier.

Keď som mala 18 rokov, môj život sa zmenil, lebo som uverila, že Boh je. Veľa som o Ňom ešte vtedy nevedela, bolo to nové, ale moje vnútro sa hýbalo iným smerom, ako dovtedy. Moje srdce bolo mäkšie a poddajnejšie.

V tom čase sme sa s mamkou opäť raz pohádali. Nepamätám sa na dôvod hádky, ale pamätám, ako som na konci plakala (asi už od hnevu alebo sklamania), ona ma objala (tak, ako to mamky robia) a povedala: „Ale veď ja ťa ľúbim!“

„Aj ja Teba ľúbim!“ povedala som ja, prvýkrát v živote. Ako osemnásťročná.

Vtedy sa niečo zlomilo a vedela som, že je to niečo viac, ako moje slová. Vedela som, že táto transformácia je dôsledkom môjho rozhodnutia pre život s Bohom. Dve z Jeho dôležitých charakteristík sú, že je Otec (Rodič) a Láska. Zrazu sa to tam – v mojej detskej izbe, po hádke s mojou mamkou o maličkosti, všetko poskladalo do obrazu toho, aká vzácna je ona a aká premieňajúca je Božia láska.

Z chladného robí vrelé a napokon krásne. Aj po osemnástich rokoch.