Dnes zúri zvláštna vojna. Najnádhernejší moment môjho života sa delí o titul s tým najhorším momentom môjho života a moje srdce zúrivo búši medzi týmito dvoma extrémami.

Moje dievčatko Luca Gold „Goldie“ Giffordová prišla na tento svet včera o 11:00 a o 40 minút neskôr bola z môjho sveta vzatá. Odišla z môjho náručia. A pre matku väčšia bolesť neexistuje.

Jednu minútu som v úžase nad množstvom zázrakov, ktoré sa okolo vás týčia ako hory v tmavom údolí momentov, zreteľných počas posledných mesiacov jej tvorenia vo mne. A hneď na to nariekam z priepasti prázdnoty v mojom srdci a maternici.

Ale čo je dosť zvláštne, a úplne neočakávané  je,  že v tej najväčšej bolesti je zároveň najväčšia útecha. A Tešiteľ je bližšie, než kedykoľvek pred tým, zabalený ako dar v tom najdôvernejšom zármutku, aký som kedy poznala.

Noc pred pôrodom som vedela, že nemáme ísť domov. Moses, Lucas a ja sme dovečerali v rodičovskom dome a aj napriek tomu, že termín pôrodu bol až o niekoľko týždňov, som mala tušenie, že v ten večer potrebujeme zostať blízko rodiny. Keď o 4:30 ráno začali pôrodné bolesti mierne a veľmi premenlivo, ešte stále som si nebola istá, či to nie je nepravý pôrod, a vôbec som nevstala z postele. Ale o 9:00, keď boli kontrakcie častejšie a extrémnejšie, som vedela, že – toto je deň, kedy uvidím svoje dievčatko.

Studhubs vybehol z domu kúpiť plienky, ktoré sme ešte nekúpili, do nášho domu pre šaty a veci, ktoré sme vedeli, že budeme potrebovať, ale neboli sme pripravení. Mali sme predtuchu, že sa narodí skoro, ale neočakávali sme, že príde o  2,5 týždňa skôr. Mama a otec pobehovali po dome, vzrušene pripravujúc veci pre môj domáci pôrod a ja som poslala mojej pôrodnej asistentke sms správu o tom, že naozaj rodím. Prišla priateľka, ktorá vzala Mosesa, nafúknutá pôrodná vaňa zaplnila obývačku, a keď som čakala na okraji postele a pripravovala som sa na ďalšiu kontrakciu, a pocítila som  v panve posun, ako keby sa tam hýbala bowlingová guľa.

Tackajúc sa medzi kontrakciami som utekala na záchod, vediac, že každú chvíľu mi odtečie plodová voda. V rámci dvoch kontrakcií som pocítila puknutie a voda náhle odtiekla  a pripravila cestu životu.

Stále žiadna pôrodná asistentka. Stále žiadna pôrodná vaňa.

Poslala som Lucasovi sms správu… „Odtiekla mi pôrodná voda!“  Bolo 10:40 a ja som sedela sama v tme, vzadu v hosťovskej toalete. Počula som ruch v obývačke spôsobený tým, ako sa rodina snažila všetko pripraviť, vediac, že bábätko čoskoro príde. Po niekoľkých kontrakciách som pocítila posun. Zakričala som „Už ide!“ a spolu so slovami vychádzajúcimi z mojich úst, vyšla aj ona. Postavila som sa práve včas, aby som zachytila jej telíčko. Lucas bežal okolo rohu, kĺžuc sa po dlážke, aby ju tiež zachytil a v tesnej blízkosti za ním bola pôrodná asistentka.

V tú sekundu, ako sme vytiahli jej telíčko, sme vedeli, že

Luca to nezvládne.

Naše nádherné dievčatko malo zriedkavú chorobu nazývanú anencefália, ktorá spôsobila to, že vrchná časť jej lebky, časti mozgu a koža na temene jej hlavičky sa úplne nevyvinuli. Existuje zopár dohadov o tom, prečo sa to deje, ale iba jedno z takmer 5000 bábätiek sa narodí s touto chorobou, ktorá sa zjavne vyskytne približne v  prvom mesiaci tehotenstva.

Keď som si ju pritisla blízko seba, Lucas a ja sme začali plakať, nevediac, či naša nádherná dcéra vôbec žije. Asistentka nás voviedla do spálne, kde som si ľahla a v tesnej blízkosti som ju kolísala, naše slzy padali na jej mäkučkú pokožku. Nevyzerala, že by dýchala a neprejavovala žiadne známky života, ale keď asistentka priložila na jej maličkú hruď stetoskop zvolala: „Bije jej srdiečko!“ Pozreli sme sa jeden na druhého a ešte viac sme sa rozrevali, držiac ju, akoby sme sa pridržiavali samotného života.

Nikdy nezabudnem na tých 40 minút, ktoré sme s našou dcérou strávili, zatiaľ čo jej srdce  bojovalo o tlkot na tejto zemi. Aká len bola malá bojovníčka, túžiaca po tom, aby bola so svojou rodinou tak dlho, ako jej to jej telíčko umožnilo. Obtočili sme jej jemnučké prstíky okolo našich, bozkali sme jej mäkučkú pokožku, modlili sme sa, objímali sme sa a plakali. Obliekli sme ju do niečoho pekného a mäkkého, zabalili sme ju do nádherných prikrývok, fotili sme jednu fotku za druhou túžiac po tom, aby sme nikdy nezabudli.

Každý moment nás pichol neznesiteľnou bolesťou, zatiaľ čo extáza radosti ako nádherná vôňa dráždila naše nozdry a pridŕžala sa našich sŕdc ako výbuchy nádeje.

Včera k nám prišiel život a smrť, zabalené spolu v nádhernom balíku, tak zložito prepletené, že sme ich jednoducho nemohli oddeliť.

Keď včera poslednýkrát jej telíčko opustilo moju náruč a v prútenom košíčku ju odniesol preč majiteľ pohrebného ústavu, začala som kvíliť, akoby mi bolo moje srdce vyrvané z  hrudi.  Je úplne sama, kričala som vo vnútri. Moje dievčatko je také samé! A potom, ako blesk z jasného neba, mojím duchom od základu zatriasol takmer počuteľný hlas.

„Nie som sama, mami! Nie som sama!“

Pozrela som sa na nebo, a tak jasne, ako som videla slnko, som videla moje dievčatko, objaté a usmievajúce sa v náručí Ježiša, celé a uzdravené … ŽIVÉ.

A stále, keď sa moje ruky túžia dotknúť jej tváričky…

Keď moje srdce žiali nad stratou…

Keď sa cítim, že od žiaľu explodujem…

Alebo keď moje vyčerpané telo bolestivo túži potom, aby ju pritiahlo k sebe, stále si spomeniem na jej slová pravdy.

„Nie som sama, mami! Nie som sama!“

xx

Christa Black

Preložené z anglického originálu, “ 40 Minutes: The Life and Death of Luca Gold Gifford, March 5, 2014„ od autorky Christa Black preložil s povolením od Zuzana Nováková.