Nie je to až také zúfalé

Gozo Emma bell2

IMG_9205

IMG_9162

Moja dcéra v rozhorčení  vybehla z triedy ako strela, niečo vykríkla na plné hrdlo a ja som len s otvorenými ústami pozerala na učiteľku, ktorá sama nechápala, čo sa deje.

Som jej matka a nechápala som. Je to tak. Rodičia niekedy naozaj nerozumejú ani svojim vlastným deťom.  Ale nie je to až také zúfalé. Poviem vám, prečo je to tak.

V aute sa pýtam, čo sa stalo. Dostávam detailnú odpoveď, lebo s výrečnosťou moje dieťa problém nemá.

Chápem. Hrali sa nejakú hru. Vypadla z hry. Nahnevala sa. Čo viac, nezvládla to.

V mysli rýchlo analyzujem, čo všetko som nezvládla ja ako rodič, lebo moje dieťa nevie prehrávať.   Myslím si, že to je všetko, o čo ide. Ale ide o viac. Prichádzam na to, že útek z miestnosti bol vlastne riešením niečoho podstatnejšieho ako bola prehra.

Za iných okolností by moja dcéra nevybehla takto z triedy. Za iných okolností by to riešila inak – niekoho by udrela alebo zbila.  Áno, za iných okolností by niekomu fyzicky ublížila. A tak počúvam ako mi vysvetľuje, „Mami, ale nikoho som neudrela.“ Hovorí mi to so slzami v očiach a odrazu vnímam celý príbeh inak. Spracúva to aj ona aj ja.

Viem, že má problém s ovládaním sa. Viem to. Viem, že v danom okamihu úplne zabudne, že nesmie udrieť a rieši konflikt tým, že druhému ublíži.

Sťažovali sa už aj rodičia iných detí.  Nebolo mi vtedy všetko jedno. Veď je to moje dieťa. Je to šikovné a bystré dieťa, a predsa más svoje slabosti. Má úžasný cit pre všetko krásne a vie ma prekvapiť svojou jemnosťou a láskavosťou. A predsa bojuje s niečím, čo je silnejšie ako ona. Vtedy je ona tá slabá.

Predýchavam. Dokonca som si vydýchla.

Uvedomila som si, že síce vybehla v náramnej zlosti a s krikom z triedy von, ale riešila tým samú seba.  Neudrela, ale musela svoj hnev dostať von inak.

Aby ste to nechápali zle. To nie je ospravedlnenie jej správania, pretože voči ostatným bolo aj tak netaktné a sebecké. Ale pre ňu to bolo víťazstvo. Dokázala urobiť niečo iné ako udrieť iné dieťa. Pre ňu to bol krok správnym smerom.

Naozaj som si vydýchla.

Sedím v aute a zamýšľam sa nad celou situáciou znova a znova. Mám chvíľku času, a tak volám učiteľke.  Sama vie, o čo ide. Ale chcem jej povedať, čo sa vlastne udialo z toho iného pohľadu. Že už dlhší čas „bojujeme“ a riešime tento problém. Bola ochotná počúvať a reagovala pozitívne. Je ochotná pomôcť nám. Dokonca mi poďakovala, že som jej zavolala, a že môžeme o tom hovoriť.

Objasnila som, že pre dieťa je to dlhá cesta. Udrie iného, ale vzápätí je jej ľúto, že tak spravila. Vie, že to nebolo správne.

Ako sa len dostať von z toho začarovaného kruhu???

Vie, že je to nesprávne, ale aj tak to robí. Bytostne si uvedomuje, že robí chybu…ale už je neskoro.  Niekomu znovu ublížila.

Dieťa vníma svoje chyby a slabosti. Je si vedomé svojich nedostatkov. Čo je horšie je to, že si myslí, že ho preto nikto nemá rád. A ja znova vysvetľujem, že ju predsa milujem, aj keď sa mi nepáči to, čo spravila.

Ale tentokrát nikoho neudrela. A táto realita jej dala nádej. Znamenala celý svet. Aj keď je pred nami ešte veľmi dlhá cesta, ktorá sa ani zďaleka nekončí, tentokrát to dokázala. Dokázala sa zastaviť predtým, ako by niekomu ublížila.

Prešli mesiace, s hrôzou konštatujem, že dokonca roky, odkedy ju učíme ovládať sa. Ani neviem, koľko rozhovorov sme už absolvovali na túto tému. A tak si uvedomujem, že to je jeden veľmi dlhý proces, ktorý chce svoj čas. Čas je to jediné, čo jej môžem dať.

A nielen čas. Pamätám si koľkokrát sa ma spýtala, či ju mám stále rada…veď fyzicky ublížila druhému.  Pamätám si, ako som jej cez slzy hovorila, že ju ľúbim, že je moja láska, a že mi ju Boh dal ako dar. Tak veľmi vedela, že „robí zle“, ale tak veľmi potrebovala počuť, že ju mám stále nesmierne rada.

Musím si priznať, že milovať tých „dobrých“ je ľahké, ale čo tí, ktorí si to nezaslúžia? Učím sa, že je vo mne niekedy tak málo lásky.

A tak veľmi potrebovala počuť, že verím, že raz sa jej to podarí. Že sa naučí ovládať sa aj napriek tomu, že je to také ťažké. Áno, musela som veriť, že je to možné. Verila som, aj keď sa to zdalo nemožné. Má výbušnú povahu, silno prežíva všetky emócie, je už raz taká…mohla som to nechať tak a ospravedlniť to týmto spôsobom.

To však nestačilo. Ani ona to nechcela. Bolo v nej silné odhodlanie riešiť túto svoju slabosť, lebo cítila obrovskú vinu, keď niekomu ublížila. Oľutovala svoje konanie. A za to som bola vďačná.

A tak som sa modlila. Nie však za ňu, ale s ňou. Niekedy jednou alebo dvoma vetami, lebo viac som nevládala.

Neznamená to, že máme vyhrané, lebo pokušenie je veľké a v tomto príklade na dieťati vidím, že je niekedy až neúnosné. Lebo sa učí. Ale po mnohých prehrách vidím, že je na tom lepšie.

Vidím aj to, že milovať slabých je možno náročné, ale mení to ich životy. Milovať v tomto prípade znamená dať niekomu nový začiatok. Bez podmienok. Bez pripomínania minulosti. Bez výčitiek. Taký ozajstný nový začiatok. Veď aj malí aj veľkí potrebujú niekedy začať úplne odznovu.

IMG_0228

Backdrop1

A začať nanovo môžu len milovaní.

Dávam jej preto možnosť začať znova. Znova veriť, znova sa pokúsiť a znova sa učiť. Aj keď sa zdá, že to nič nestojí, a že by som radšej mala povedať, „Keď budeš zlá, nikto ťa nebude mať rád.“

Nepoviem jej to.

A preto to nie je až také zúfalé.

Zdieľať
Radka Fiala

O autorovi Radka Fiala

Radka má vždy veľa otázok, na ktoré hľadá odpoveď, a tak veľa číta a študuje (ževraj už od malička). Niekedy si kladie na seba vysoké nároky, a tak sa neustále učí, že menej je niekedy viac. Po narodení prvého dieťaťa mala pocit, že materstvo je priveľká úloha. Má rada hudbu, kvety, nové miesta a knihy; hlavne knihy pre deti. Má rada zmenu, a preto veľmi často presúva nábytok. Po prečítaní knihy Tisíc darov sa rozhodla zapisovať aj svoje vďaky.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *