Moje srdce na tvojej dlani, tvoje na mojej

3877129591_8acae344e9_z

7884499688_12dca050b1_b

3419760857_c0a823a17c_z

8726251991_1b1f0d3d99_z

Nahromadilo sa vo mne ubolené rozhorčenie, až hnev, sklamanie. Viem, že láska si nerobí zoznam krívd, ktoré jej boli spôsobené, ale mala som chuť nájsť najbližšie boxovacie vrece v okolí a… dať facku sama sebe, alebo sa skôr hodiť na posteľ a poplakať si.

Položila som svoje srdce na dlaň a ukázala ho svetu. Ba čo viac, vložila som ho do rúk iným, dala všetko, čo mám. Nevytušila som nebezpečenstvo, riziko zranenia. A možno to tak je dobre, lebo asi by som sa nikdy neodhodlala milovať. Nikdy by som sa tiež neodhodlala mať seminár na ženskej konferencii o tom, čo robiť s bolesťou v živote a čo ma naučila o mne a o Bohu, ktorý je prísny, dobrý a láskavý.

Položila som svoje srdce na dlaň – také, aké bolo.

Po prvý raz na ženskej konferencii, kde boli ostatné ženy väčšinou staršie odo mňa a vydaté. S mnohými skúsenosťami. A tak ma napĺňalo bázňou, že práve ja budem mať seminár. Oči vyplašené, srdce rozbúšené a neisté očakávania zajtrajška.

V prvý večer sme sa rozprávali v skupinke žien, ktoré som videla po prvýkrát v živote. Hovorili sme o bolesti v našich životoch (dobrá téma hneď na začiatok, že?). „Presne o tom budem mať zajtra seminár,“ zaznelo neisto z mojich úst.

Jedna zo nich sa na mňa pozrela a povedala: „Čo ty, taká mladá, o bolesti vieš?“ Neznelo to znevažujúco, ani pohŕdavo či povýšenecky. Viem, čo chcela komunikovať: že v živote zažijem ešte veľa bolesti. Ona sama ju pravdepodobne zažila. Ale to, čo sa stalo môjmu srdcu v jej dlani v tej chvíli… akoby ho prešiel buldozér, či cestný valec. Akoby sa potopilo do najhlbších hĺbok zeme. A všetky tie klamstvá, voči ktorým bojovalo celé roky, sa vrátili v plnej sile so znásobenou ničivosťou. „Zuzi, ty vlastne nemáš právo cítiť tú bolesť. Vôbec žiadne. Žiješ v lži.“

Chcela som seminár zrušiť. Zbabelo utiecť. Zamknúť miestnosť. Alebo jednoducho neprísť. Pretože ma bolelo srdce tou bolesťou, ktorú som podľa nej nemala právo cítiť.

Prestrih o rok a pol neskôr. Napísala som blog o bolesti zo zlomených, rozbitých, nenaplnených snov. Pár dní po tom sa mi ozvala jedna vydatá žena, manželka dobrého muža a mamka niekoľkých úžasných detí. Nepovedala mi, že nemám právo cítiť tú bolesť. Nesúdila ma. Nesmiala sa mi. Plakala spolu so mnou. Povedala mi o svojej bolesti. Povedala mi, že každé obdobie života ženy pozná iné bolesti. A ani jedna nie je horšia, ani ľahšia ako tá druhá. Porovnávanie, ktoré nás ženy tak veľmi ničí, nemá žiadne miesto ani tu.

Vzala svoje srdce, ukázala mi ho a vložila mi ho na dlaň. Riskovala, že jej ho poničím.

Držala som jej bijúce srdce vo svojich rukách. A plakala som. Premožená veľkosťou dôvery, ktorú mi prejavila. Poznaním, že nie som jediná, ktorá riskuje. Plakala som, pretože som cítila jej bolesť a ona cítila tú moju. Objala ma na diaľku a vliala mi nádej. Povedala mi, že je v poriadku, keď bolí to, čo ničí a zraňuje.

Bol to plač úľavy, ktorý vyplavil z mojej duše vetu, ktorá nikdy nemala byť vyslovená: „Čo ty, taká mladá, o bolesti vieš?“ Pretože ani v bolesti sa nesmieme porovnávať.

Dve ženy staršie odo mňa. Dve rôzne situácie. Dva rôzne postoje. Jeden ničiaci, druhý uzdravujúci.

Čo tým chcem povedať? Potrebujem vás, milé ženy. Potrebujeme sa navzájom. Ukázať si vzájomne srdcia, vložiť si ich do dlaní. Plakať spolu, keď to bolí. (Nemerať, koho to bolí viac.) Smiať sa, keď je srdce šťastné. (A nezávidieť si to šťastie.)

Milá moja staršia, múdrejšia, skúsenejšia priateľka, vety typu „Však ty ešte len zistíš, o čom je život. Ešte ťa to len bude bolieť.“ sú jedom a spôsobia, že od teba utečiem ako zranené zviera z dosahu poľovníka. Tak ma nenaučíš nič. A ja veľmi potrebujem, aby si ma učila o srdci ženy. Aby si ma učila o živote. Aby si dvíhala moju hlavu, rozširovala môj obzor. Potrebujem tvoju trpezlivosť, empatiu, lásku. I láskavé napomenutie, povedanie pravdy. Aby si odhaľovala klamstvá, ktorým verím. Aby si sa nevysmievala z môjho srdca, ale aby si mi ukázala to tvoje.

Potrebujem ťa. Potrebujeme sa navzájom.

Aké krásne by to mohlo byť…. Sedíme spolu so šálkou čierneho čaju v ruke. Tvoje deti sú vonku s tvojím manželom a my dve hovoríme o živote a Živote. Bijúce srdcia na dlaniach. Také, aké sú. Nesmejeme sa z nich. Berieme ich vážne. Moje srdce na tvojej dlani a tvoje na mojej.

Zdieľať
Zuzana Potocká

O autorovi Zuzana Potocká

Zuzka má hnedé oči, vysokoškolský diplom z angličtiny a slovenčiny, niekoľkokrát zlomené srdce a lásku, ktorá je lepšia než život. Obľubuje cheesecake, humor tvorcov Divadla Járy Cimrmanna, rozprávkovú Narniu C.S. Lewisa a východy slnka pozorované z kopca. Tvorivosť má zakódovanú v DNA: pečie papier, topí vosk v starých hrncoch, vyrába náušnice. Nevie písať na objednávku, a hoci jej blog vznikol preto, lebo to mala v popise práce, veľmi rýchlo si písanie obľúbila. A preto na adrese www.nelinkask.blogspot.sk stretnete jej srdce.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

3 komentárov na “Moje srdce na tvojej dlani, tvoje na mojej

  1. Avatar

    Wuaaw :) konečne ,že to niekto napísal. Myslím ,že každeho zabolí ked miesto podpory počuje zhadzujuce vety. Myslím ,že všetci by sme sa mali učit použivat slová aby sme nezranili svojho bližneho.

  2. Avatar

    Veľmi trefné. hovoríš mi z duše. Aj mňa komentár „Veď sa nestalo nič hrozné“ zabolel viac, ako samotné zranenie, z ktorého som sa vyznávala.

    • Zuzana Potocká

      Vdaka, Anna! :) Mojou tuzbou je, aby sme (aj na zaklade nasich skusenosti) boli tymi, ktore nezranuju. :)

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *