„Kým som bola, že som ťa osočovala? Že som ťa ponižovala deň po dni? Že som ťa týrala pred ostatnými? Nikdy som ťa skutočne nevidela, alebo áno?“

Nazvala som ťa tučným.

Sedím na zemi vo svojej izbe s prekríženými nohami, nevädzové steny zahmlené mojimi vzlykmi. Oblečenie porozhadzované po celej posteli. Pozerám ako celulitída napáda moje stehná, jemne sa kotúľa po mojom bruchu a mojich veľkorysých stehnách a krivým tvár v znechutení. Prečo musíš byť takéto?

Si úplne mimo.

Nazvala som ťa slabým.

Bežím na chodníku, vzdychám a funím. Krátke, nepravidelné, izolované dýchanie mi ledva stačí. Cítim bodanie v mojom vnútri. Musím spomaliť. Intenzívne pichanie pokračuje a núti ma zrýchliť. Míňa ma zdanlivo nekonečný zástup bežcov. Musím kráčať. Kráčať.

Nemôžem uveriť tomu, aké si úbohé.

Nazvala som ťa bezcenným.

Ležím na studenom stole v ordinácii lekára. Jeho hlas prerušuje to nepohodlné ticho. „Nikdy som nevidel niečo takéto. Operácia je jediná možnosť.“ Prikývnem, len, aby som sa nechvela. Otváram doširoka oči, len, aby som nezačala plakať. Čo sa to s tebou deje? Prečo mi toto robíš? Prečo si musím týmto prechádzať?

Teraz vidím tvoju silu.

Zvieram plynovú masku v nemocnici a cítim, ako mi srdce chce vyskočiť z hrude. Nevedela som, že to bude takéto. „Musí ísť okamžite von.“ Ledva počujem cez všetku tú bolesť. Nedokážem to. Nie som dostatočne silná. Ale potom cítim, ako sa všetkého ujímaš Ty – kontrakcie, uvoľnenie, stále dookola. A potom počujem vzácny plač. Zvládla som to.

A ty si ma cez to prenieslo.

Teraz vidím tvoj význam.

Stojím na balkóne v kostole, dovoľujem známym slovám, aby podnecovali moju dušu. Cítim moje nohy, ako sa jemne posúvajú v rytme z boka na bok. Oči mám zatvorené, moje ruky zdvihnuté. Ako sa vystieram k oblohe, cítim Jeho ruky, ako sa snažia dotknúť mojich. Celá moja bytosť je pohltená Jeho prítomnosťou. Ďakujem ti za toto. Tento dar uctievania.

Teraz vidím tvoju krásu.

Pozerám sa do zrkadla ako sa pripravujem na dnešok. Pozerám sa na svoje ženské krivky. Sledujem ohraničenie mojich ramien. Zámerne sa pozerám na svoje silné stehná, ktoré mi dovoľujú chodiť. A behať. A skákať a tancovať. Kým som bola, že som ťa osočovala? Že som ťa  deň po dni ponižovala? Že som ťa týrala pred ostatnými?

Nikdy som ťa skutočne nevidela, alebo áno? Pre to, aké naozaj si.

Prosím, prijmi moje hlboké ospravedlnenie. Sľubujem ti, že ti preukážem úctu, ktorú si zaslúžiš.

Drahé telo,

milujem Ťa.

Preložené z anglického originálu: „A love letter to my body,“ od autorky Megan Gahan preložil s povolením od Barborka Kolárová