Mňa ešte nepoznáte. Zdravím, volám sa Lisa-Jo. Ak existuje jedna vec, ktorú by som vám chcela prezradiť, je to toto:

Bola som to dievča, ktoré prisahalo, že nikdy neskončí ako niekoho klišé – bez topánok a tehotná v kuchyni. Je to zaujímavé práve preto, že mám tri deti, škrečka a dvor, na ktorý chodia hračky zomrieť.

Vyrástla som v Južnej Afrike, kde sú stromy na uliciach v októbri fialové a čaj sa pije horúci s cukrom a mliekom. Nemala som ani 18, keď som prisahala, že neplánujem byť nikoho matkou.

Keď bola moja mama v nemocnici a syn nášho pastora bol u nás na návšteve, našiel ma v kuchyni ako sa snažím uvariť večeru pre mojich malých bratov. Bola som bosá. A v kuchyni.

Pamätám si ako cez okno prenikalo popoludňajšie slnko a ja som vytiahla drevenú krájaciu dosku mojej mamky. Tú, ktorá mala na sebe čierne kruhy od horúcich hrncov a panvíc. Žili sme na jedle z reštaurácií a fast foodov. Ocko bol na pokraji vyhorenia z každodenných návštev v nemocnici a v ten večer som krájala cibuľu rozhodnutá, že uvarím ozajstné jedlo.

Ale William sa na mne iba smial a tak som si sľúbila, že vyrastiem a budem robiť niečo veľké, odvážne a dôležité.

Nachvíľu som aj robila.

Po tom, ako mama zomrela. Po tom, ako som bola na výške. Po tom, ako som skončila právo. Po tom, ako som povedala chlapcovi, do ktorého som bola zaľúbená, že potrebujem, aby si vzal mňa a nie moju schopnosť mať deti. To aj urobil. Bol čas, kedy som sa cítila dôležitá spôsobom presne opačným od toho ako je pomáhať niekomu dokončiť domácu úlohu, alebo sa prepracovať cez kopy vecí na pranie.

Bola som právnička na Ukrajine, kde sme so zaťatými zubami, obnaženými srdciami a stiahnutými žalúdkami bojovali proti obchodu s bielym mäsom. Bolo to hrozné a úžasné a nutné. Do konca života budem v sebe nosiť obrazy, ktoré si prajem, aby som nikdy nevidela.

Toto je časť mojej osobnosti, ktorú potrebujem, aby ste poznali. Práve ona spôsobuje, že byť matkou troch detí je pre mňa tak prekvapujúce.

Na Ukrajine som oslávila tridsiatku. Kým som mala 31, už sme boli späť v Južnej Afrike, po desiatich rokoch života niekde inde. A naše prvé dieťa sa narodilo o tri dni neskôr.

A medzičasom som sa naučila toto.

Chcem, aby si to počula. Hlavne ty, ktorá rozmýšľaš, ako je možné, že tvoj život je takýto, ktorá sa cítiš stratená vo vlastnom príbehu a snažíš sa nájsť cestu von.

Keď máš po krk detí, si unavená a prosíš, aby ti veci na pranie dali aspoň na chvíľu vydýchnuť.

Keď lapáš po dychu, zápasíš so strachom, účtami a potíš sa pri pomyslení na koncoročné vysvedčenie detí.

Keď je ti zle pri pomyslení na ďalší možný spôsob prípravy kuraťa.

Keď máš nedostatok spánku a ohromný prebytok netrpezlivosti.

Keď sa cítiš malá, neviditeľná, ako by si sa pomaly celkom strácala.

Rada by som si vyzula papuče, sadla si k tebe na gauč a povedala: Verím, že Boh ťa vidí. Verím, že Boh ti fandí. Verím, že tvoja práca je posvätným miestom a som hrdá na to, že tu môžem stáť bosá pri tebe.

Som presvedčená, že Boh, ktorý ťa stvoril, vymodeloval a miloval pre to aká si, ten Boh považuje tvoj príbeh za rovnako dôležitý ako zachraňovanie žien zo slumov v Keni, či z rúk pasákov na Ukrajine.

Aj v tie dni kedy nikto nevie, čo si robila. Možno práve najviac v tie dni. Keď tam nie sú žiadne ocenenia, tituly, či veľké ovácie. Verím, že Boh, ktorý začal túto prácu v tebe a skrze teba, ju aj prenesie cez koncovú čiaru (a ak je to potrebné, ponesie aj teba).

Verím aj tomu, že On rozumie únave. Chápe, keď potrebuješ viac priestoru. Prežil ten pocit vyhorenia z toho ako ťa neustále ťahá príliš veľa malých dožadujúcich sa rúk. Ježiš-brat-stvoriteľ-človeka, ktorý v ten deň kedy „tak mnohí ľudia prichádzali a odchádzali, že nemali ani čas jesť“ povedal svojim priateľom: „Poďte so mnou, iba vy, na pokojné miesto a odpočiňte si”.

Ani v takých dňoch niet hanby, priatelia.

Nie, myslím si, že to sú sväté dni. Dni kedy nosíme svoje jazvy hrdo.

Takže v tie dni, drahí moji, si doprajte o jednu porciu zmrzliny viac a opakujte po mne:

Som preťažená, unavená a ustráchaná.

Som divoká, odvážna a zlomená.

Ale tento život má zmysel a nie je to náhoda, že som sa dnes zobudila práve tu.

A práve preto, že môj šatník má zmysel pre humor a oblečenie v každej veľkosti, je môj príbeh bohatý a plný.

Tieto boky tancovali tanec tehotenstva a pôrodu a nehanbia sa za to.

Stalo sa, že som sa zrútila, že som kričala, bojovala, plakala a ospravedlnila sa skôr než hodiny odbili 9 hodín ráno.

Maľovala som prstami, bola závislá na kofeíne, beznádejne vyprázdnila škatuľku odpovedí na siahodlhé otázky „prečo“.

Potkla som sa o Lego, šliapla na autíčka, spala na spodnej časti poschodovej postele a natiahla kilometre bielych blikajúcich svetielok na odstrašenie tmy a zlých snov.

Zobudili ma, triasli mnou, ovracali ma, ľúbili ma, aj mi zavreli ústa. Ale nikdy nespôsobili, že by som sa, aspoň nie úplne, vzdala.

Láska spí v mojej posteli. Zvedavosť je za mojím stolom. Nadšenie behá kolečká v mojej záhrade. Vyčerpanosť je verná kamoška. Ale tou je aj milosť.

Ak by som dnes večer začala počítať všetky dary tohto divokého obdobia, v momente kedy by moje vnúčatá stáli na špičkách prstov s nosmi nalepenými na týchto zapackaných oknách, by som ešte stále počítala.

Tak radšej počítam jamky v líčkach.

A kopy ponožiek bez páru, džínsov bez kolien či topánok, ktoré sú dobré len na niekoľko mesiacov. Počítam aj strihania vlasov, vypadávajúce zuby a koľko krát sa na nich pozriem a neveriacky s hrdosťou poviem „nechápem ako si mohol tak narásť!“

Som premožená láskou, zamilovaná a úplne do nich buchnutá. Hlavne, keď mi večer prinesú poľné kvety a toľko hliny, koľko len svet môže dať.

Som plná a naplnená.

Som staršia a cítim sa vo svojej koži dobre.

Celé moje “ja” je o výchove týchto malých ľudí.

Som bezradná a povolaná, túžim po piatich minútach osamote, ale o živote spolu.

Chcem zastaviť čas, premôcť slzy, naliať ich sny do fľaštičiek, zažiť sto krát letá s kvapkajúcou, lepkavou čokoládovou zmrzlinou. A v tom všetkom sa zubami-nechtami držím svojej viery, povahy a zmyslu pre humor.

Toto sú dobré dni, dni slávy, vlečúce sa dni. Sú to rýchle roky, roky zázrakov, roky ako-mám-nájsť-správne-slová.

Ale dokážeme to. Väčšinou začíname slovíčkom „pomoc“ a končíme „ďakujem“ a čo je v strede?

Stred je hrubá vrstva zázrakov niekedy zašepkaná, často zakričaná, vždy zodpovedaná.

Stred som ja. Stred si ty. Stred sú tie dve posvätné topánok-zobutia-hodné  slabiky

„mama.“

Preložené z anglického originálu: „For the dog days,“ od autorky Lisa-Jo Baker preložil s povolením od Zuzana Markova