Boh sa postará

 

day 7 Abrahám nazval toto miesto: Hospodin sa postará. (1. Mojžišova 22,14)

Viete si to predstaviť?  Po 25-tich rokoch čakania na dieťa, ktoré Boh zasľúbil, Boh prikazuje Abrahámovi, aby svojho syna obetoval na Hore Mórija.

Je ťažké si predstaviť, aké myšlienky by sa mi vírili hlavou alebo čo si o tom myslel jeho syn, keď ho jeho vlastný otec zviazal a položil na oltár navrch dreva.  Akú dôveru mal Abrahám vo svojom Bohu.  Boh potvrdil Jeho vieru a povedal mu: “Lebo teraz som spoznal, že sa bojíš Boha, a neodoprel si mi ani svojho syna, svojho jediného syna”. (1. Moj 22,12)  Boh mu povedal, že teraz vie, ako veľmi ho naozaj miluje.

Keby som bola v tejto situácii, viem, že by som mala obrovskú potrebu vziať veci do vlastných rúk, aby som mohla nejakým spôsobom zmeniť okolnosti.  “Toto Boh nemôže odo mňa chcieť, musela som ho zle pochopiť a bude lepšie keď…”

Robím to tak v mnohých iných životných situáciách.  Chcem mať veci pod kontrolou.  Beriem veci do vlastných rúk namiesto toho, aby som počkala vo viere, že Boh sa postará.  Či ide o menšie alebo väčšie veci, nezáleží na tom, aká je to situácia, robím to tak.  Chcem to mať vo svojich rukách.  Čakanie nie je pre mňa.  Namiesto toho sa strachujem.   Takto je nastavené moje myslenie.

Anne dnes píše o nádeji, ktorú máme:

Nech je už dnes pred vami čokoľvek, to čokoľvek nesie názov Hora Mórija alebo Boh sa zjaví”.  Boh pozdvihne svoj zrak.  A postará sa o to.  A budeme Ho môcť vidieť.  A to, že Boh povzhliadne na niečo znamená, že Boh koná.  A ty nemusíš vystupovať na hory s názvom Ja sama budem konať a Ja sama vykonám.  Pretože Boh sa postará… Keď si robíme starosti, je to akoby naša viera zablúdila, pretože neveríme, že Boh uvedie veci na správnu cestu.“

Pýtam sa, ako by som sa mohla prestaviť svoje myslenie a mať vieru ako Abrahám?

No, poviem svojim deťom, že prvým krokom je rozpoznať to, keď sa strachujeme.  Pre mňa je to veľmi jednoduché.  Som nervózna a nevyrovnaná.  Odpovedám krátko a zlostne, až nezrozumiteľne.  Takisto to rozpoznám podľa toho, ako na moje slová a správanie reaguje okolie – je to akoby som sa pozerala do zrkadla.  Ak vidím, že sa to deje, tak môžem niečo urobiť.  Môžem sa zhlboka nadýchnuť (doslovne) a opýtať sa sama seba:

Prečo sa strachujem?  Čoho sa bojím?

Čo je to najhoršie, čo by sa mohlo stať?

Som sama?  Vie o mne Boh?  Záleží mu na danej situácii?

Často je to týchto zopár krátkych otázok, ktoré mi postačia, aby som zaradila spiatočku.  Kladiem si otázky a tie stačia, pretože odpovede na ne poznám.  Odpovede sú všetky moje životné skúsenosti, ktoré mi pripomínajú, Kým Boh je, že On ma vidí, a že On koná.  On sa postará.  Ak si to pripomeniem, potom nachádzam vnútorný pokoj.

Pokoj srdca je viera, ktorá si vydýchla.“

Ale kto dáva ten pokoj?

John Piper hovorí vo svojom adventnom zamyslení o pokoji:

V Lukášovi 2,12-14 čítame: “Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj, v ľuďoch zaľúbenie” (Roháčkov preklad).  V inom preklade zase “Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom, ktorých on miluje (Ekumenický preklad).  Bez viery je nemožné páčiť sa Bohu.  Takže Vianoce vôbec neprinášajú pokoj.  Ľudia, ktorí prežívajú Boží pokoj – ten, ktorý prevyšuje každý rozum – sú tí, ktorí v každom čase predkladajú svoje žiadosti Bohu vo svojich  v modlitbách a naliehavých prosbách.  Kľúč, ktorý odomyká pokladnicu Božieho pokoja je viera ukotvená v Božích prisľúbeniach.

Abrahám nakoniec zbadal v kroví barana, ktorého si Boh obstaral, aby Izák nemusel zomrieť.  Počas adventu máme možnosť vidieť nielen svoje starosti ako jednu veľkú húštinu, ale hlavne to, čo sa tam skrýva, lebo sa o to postaral sám Boh.  Môžu nám opakovane znieť tieto slová: Teraz to už  viem.  Teraz to už naozaj viem.   Ako by nám ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých, nedaroval s ním všetko, čo potrebujeme? (Rím. 8,32)

On má vždy v kroví pripraveného baránka , ktorý je daný za nás.  On sa vždy postará.

Zdieľať
Avatar

O autorovi Kim Shepperson

Už podľa mena zistíš, že Kim nie je Slovenka (a ani jej manžel nie je). Sú to Američania, ktorí od roku 2001 nazývajú Žilinu svojím domovom. Jej štyri deti hovoria po slovensky oveľa lepšie ako ona, dokonca aj jej osem ročný syn. Väčšinu dní ju nájdete v kuchyni pri príprave jedál, rozprávaní sa s priateľmi alebo upratovaní. Pri jej stole je stále miesto pre hostí. Cení si ľudí, ktorí sú otvorení, úprimní a praktickí. Nebojí sa hovoriť o svojich vlastných životných ťažkostiach a o tom, ako mení zmätok na dokonalosť. Miluje čítanie. Študovala za učiteľku a zdravotnú sestru a je známa použitím sekundového lepidla, keď sa jej deti porezali. Vôbec nie je nadšená, keď jej deti nevedia nájsť čisté ponožky, ktoré by si mohli obliecť do školy alebo keď nevyjde slnko.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *