Z kroka na krok sme sa štverali na vytýčený vrchol. Čím viac sme sa k nemu približovali, tým viac sme pociťovali chlad. Potôčiky potu mi stekali po chrbte  a na každý nápor vetra som zareagovala drkotajúcimi zubami. Zrýchlila som krok, tuhšie som si okolo krku uviazala šatku a tvárila som sa, že mi nie je zima. Chvíľami som sa cítila ako v tajuplnej ríši. Kráčala som po ceste zasypanej vlhkým lístím, ktoré vytváralo ilúziu farebných tajuplných uličiek vedúcich ktovie kam. Lístie mi pod nohami hralo nenapodobiteľnú melancholickú melódiu jesene a svojou nádhernou hrou farieb ma vábilo preskúmať iné časti lesa, než bola cesta, po ktorej som mala kráčať.

Zrazu som sa znenazdania ocitla v akomsi zhluku hmly. Obkolesila ma zo všetkých strán, akoby sa snažila objať ma, ovinúť sa tesne okolo mňa a preniknúť až do špiku mojich kostí. Hmla hustla a hustla. Tušila som, že z dnešného výhľadu nebude nič. Keď som sa s trasúcimi  kolenami po strmom rebríku vyšplhala na vrchol, ocitla som sa tvárou v tvár krutej realite. Môj zrak nedokázal preniknúť zhluk kvapôčok vody natoľko, aby som odhalila tajomstvo, ukryté pod nepreniknuteľným mliečnym závojom. A tak som stála na vrchole obkolesená mrakom hmly, s ktorým sa sebecky pohrával studený jesenný vietor.

Niekedy ma obkolesí hmla. Cítim sa stratená. Nevidím cieľ. Strácam orientáciu.

„Akým smerom sa mám uberať?,“ pýtam sa.

„Kde práve teraz som?“

Všetko okolo mňa ma pozýva a vábi.

„Čo mám robiť?  Pre čo sa rozhodnúť? Som vôbec užitočná? Ako viac slúžiť? Ako viac milovať?“

Niekedy ma obkolesí hmla. Zostúpi znenazdania, obvíja sa okolo mňa tak tiesnivo, že mám pocit, že sa udusím.

„Prečo si neviem v živote nájsť svoju cestu?“

„Prečo sú tí druhí v živote úspešnejší? Ako to, že vedia čo chcú a idú za tým?“

„Prečo nevidím tú nádheru života?“

„Prestaň a vedz, že ja som Boh,“ 

„Utíš sa dcéra moja, zastav tok svojich myšlienok a vedz, že ja som Boh. Milujem ťa. Uver tomu! Ešte si úplne neodhalila krásu, ktorú som do teba vložil. Stíš sa. Spočiň vo mne. Spoznaj ma.“

Stíšim sa, zatvorím oči a načúvam. Túžim spoznať, že Hospodin je Bohom, že je mojím Bohom.  Rozhodnem sa nanovo uveriť pravde. Pravde o sebe. Pravde  o tom, že som preveľmi milovaná. Že mám jedinečné poslanie v tomto čase a na tomto mieste. Bez ohľadu na okolnosti.

Otvorím oči  a hmla ma ešte stále zviera svojimi chladnými pazúrmi. Ale už ma jej ťarcha nedusí. Rozhodla som sa a vždy nanovo sa rozhodujem uveriť a veriť pravde a hľadieť očami viery. Viery, ktorá svojím prenikavým pohľadom upretým na Pána Ježiša vidí cieľ, vidí ešte neodhalenú a nepreskúmanú  krásu a tajomstvo spočinutia v Jeho náručí.

O, Pane, veľmi túžim poznať, že ty si môj Boh.  Aj keď jediné, na čo teraz moje oči hľadia je nepreniknuteľná hmla.