Mám rada rutinu. Rada si vytýčim cieľ a robím všetko preto, aby som ho dosiahla. Akékoľvek vybočenie z mojich rutinných návykov ma zneisťuje. Cítim sa ohrozená.

„Och nie, kto ma to zase otravuje! Zase nestihnem nič z toho, čo som si naplánovala!“. Neviem, či to zažívaš aj ty, ale mne sa stáva, že keď mám najviac práce, ktorú je potrebné rýchlo dokončiť, pretože ‘včera už vraj bolo neskoro‘, práve vtedy ma neprestajne niekto vyrušuje. Ten niekto niečo odo mňa potrebuje alebo sa len chce vyrozprávať.

Kedysi som tieto momenty považovala za nepríjemných votrelcov, ktorí majú za úlohu rozptýliť ma, zneistiť ma a zabrániť mi, aby som dosiahla svoj vytýčený cieľ. Akékoľvek prerušenie alebo vybočenie z naplánovanej aktivity som pokladala za stratu času.

Dnes mám k týmto „prerušeniam“ úplne iný postoj. Postoj, ktorý celé roky menil Boh. Nazývam ich Božími momentmi. Sú jedinečné, kreatívne, zasahujú do tých najtajnejších hĺbok môjho srdca, burcujú ma a prebúdzajú ma.

Chcela by som sa s tebou podeliť o jeden taký moment.

Raz, keď som unavená zatvorila dvere svojej kancelárie a ulicami som si razila cestu domov, v diaľke som zazrela v pasáži dvoch mužov. Jeden ležal na zemi a rukou čosi tomu druhému gestikuloval. Už z diaľky ich pomalé reakcie a vyberaný slovník nasvedčovali tomu, že v krvi mali určitú dávku alkoholu. „Ach, jaj. Nemôžem predsa len tak okolo nich prejsť. Ako sa mám zachovať?“, pomyslela som si. Približujúc sa k nim, srdce sa mi prudko rozbúchalo.“ Pane, ty konaj. Použi sa ma.“ Keď som stála v bezprostrednej  blízkosti na zemi ležiaceho a mrzutého muža, sklonila som sa k nemu a vyhŕklo zo mňa: „Ste v poriadku? Nepotrebujete pomoc?“. Čakala som spŕšku poriadne štipľavých nadávok, avšak muž sa mi uprene pozrel do očí a zmätene a nejasne mi povedal: „Pomôžete mi vstať?“. Vystrel ku mne neuveriteľné špinavú, páchnucu a omrznutú ruku. Zarazila som sa… „teda, to som naozaj nečakala, on naozaj potrebuje pomoc!“. Chvíľu, ktorá trvala večnosť, som sa bezmocne dívala na starcovu ruku a podala som mu svoju. Snažila som sa ho zdvihnúť, ale bol neuveriteľne ťažký, takže som poprosila o pomoc jeho kamoša a spoločnými silami sme ho postavili na nohy. Muž sa zatackal a oboma rukami sa oprel o stenu. „Nepotrebujete sanitku? Nie ste zranený?“, opýtala som sa. Muž  zlostne vykríkol: „Nie, sanitku NIE! Nepotrebujem nič“. Chvíľu som ich ešte pozorovala, a keďže si zjavne vystačili sami, tak som podišla kúsok ďalej. Chcela som sa uistiť, že sú obidvaja v poriadku, a tak som  to miesto o niekoľko minút prišla skontrolovať. Už tam neboli…

Moje vnútro zaplavil zvláštny pokoj. Boh mi dal vidieť v tomto mužovi seba. Umožnil mi vidieť človeka, ktorý bol stvorený na Jeho obraz. Človeka, ktorého každá bunka túžobne vzdychala po láske, rešpekte a dôstojnosti. Človeka, ktorého sa Boh dotkol svojou láskou…a použil si na to obyčajné ruky…ruky obyčajnej ženy…moje ruky.

Dnes moment, keď niekto zaklope na dvere mojej pracovne, alebo ma preruší pri práci, ktorú práve konám, považujem za výnimočný. Chvíľa, ktorú strávim s človekom, ktorého už možno nikdy nestretnem má pre mňa nevyčísliteľnú hodnotu.

Boh ma prostredníctvom týchto momentov neustále ruší. Kríži moju zaužívanú cestu s cestami rôznorodých ľudí, ktorých mi posiela, aby ma povzbudil, ukázal mi, že ma miluje, aby ma zobudil, napomenul alebo pokarhal. Alebo, aby skrze mňa konal a povzbudzoval, burcoval a ukazoval ako veľmi miluje človeka.

Učím sa  tieto momenty nepremárniť svojou ľahostajnosťou a zameranosťou na cieľ. Učím sa byť verná v týchto kratučkých Božích prerušeniach, kedy ma Boh zastaví a ukazuje mi, kým je. Mení ma, modeluje ma a pretvára ma. Motivuje ma vystupovať zo svojej zóny bezpečia, pohodlia a istoty. Tvaruje ma, aby som napokon bola krásnou.