Aj taký je život
„Život niekedy nie je ani ľahký, ani vtipný, ani krásny.“ Pravdivé slová, ktoré si každý môže prečítať na úvodnej stránke nášho blogu.
Pred šiestimi rokmi mu diagnostikovali Parkinsona. Nespolupracujúci mozog ochromený niekoľkými porážkami. Bez pomoci iného nevedel spraviť ani jeden krok. Ocino mu svojimi nohami posúval jednu nohu pred druhú. Videla som starkú, ako mu pomáhala posadiť sa na posteli. Postupne, namiesto toho, aby sa dvíhal on, sme dvíhali už len polohovateľnú posteľ. Chodítko sme vrátili do nemocnice, nahradil ho vozík. A časom, bol zbytočný aj ten.
Stisk jeho ruky stále slabol, ale oči sa pozerali rovnako uprene. Strácal sa, chradol. Prehrávali sme v boji s preležaninami.
Nebolo to ani ľahké, ani vtipné, ani krásne.
Na začiatku bola nádej. Maličká, ale bola. A potom už iba diagnóza a prognóza. Nie veľmi priaznivá.
Dá sa nájsť krása v umieraní? Tak, aby to nebolo silené, umelé a lacno romantické?
Dá sa?
Život niekedy nie je ani ľahký, ani vtipný. Ale za určitých podmienok je v ňom krása, ktorú nezničí ani Parkinson, ani porážky, ani preležaniny, ani pľúca plné vody. Dokonca ani truhla v dome smútku.
Videla som starkú, ako sa bez šomrania a s láskou o starkého stará. Viac ako šesťdesiat rokov spoločného, nie ľahkého života, a ona sa stále drží sľubu „v dobrom i v zlom, v zdraví i v chorobe, až kým nás smrť nerozdelí.“
Videla som ocina a jeho súrodencov, ako starkého brávajú von, umývajú, holia, snažia sa rozhýbať jeho slabé končatiny. S úctou, aká náleží tomu, ktorý im dal fyzický život.
Videla som starkého, ako sa zmieroval s ľuďmi i s Bohom. A cez slzy som sa usmievala.
Pamätám si, ako uprene sa na mňa pozeral a nechcel mi pustiť ruku. Vtedy som mu tú jeho držala vo svojej poslednýkrát. Nechcel mi pustiť ruku a stále niečo opakoval. Zdalo sa mi, že hovorí: „Sadni si.“
„Starký, sadnem si, len mi musíš pustiť ruku.“
Nepúšťal mi ju.
Až doma som si uvedomila, že hovoril: „Odpusť mi. Odpusť mi.“
„Odpustila som, starký.“ zneli mi slová v hlave, keď som hľadela na drevenú truhlu. A ako pomaly mizla v zemi, hľadela som hore do neba. Plakala som, pretože život niekedy nie je ani ľahký, ani vtipný a na prvý pohľad nie je ani krásny.
A predsa v posledných dňoch starkého života znela ako refrén krása odpustenia.
Pokoril sa, zložil masku pýchy a hriechu a prosil Boha: „Odpusť mi.“
Krása odpustenia. A krása zdravého, plného vedomia: stihol to spraviť. Stihol oľutovať a poprosiť o odpustenie.
Celý život o tom počúval v kostole. Celý život vedel o Božej milosti.
A až na konci života ju reálne zažil.
Smrť nie je krásna. Je to trest. Bolestná pripomienka toho, že sme sa vzbúrili voči Stvoriteľovi vesmíru.
Ale večný život je krásny.
Nie je to však lacná krása. Krista stála jeho život.
Napokon krásny. Taký je život, keď ho skutočne nájdeš. Kiežby to bolo skôr ako na smrteľnej posteli.
Ahoj, „náhodou“ som našla tento článok. Pred necelým mesiacom som stratila, náhle a nečakane, starého krstného otca a…ďakujem za tieto slová.
Prosím, mohli by sme toto uverejniť v našom zborovom časopise Slovo?
Katka, samozrejme, môžete. :)
Dakujem za pripomenutie utrpenia, ktoré je síce často nezmyselné, ale podobne často vedie k zmyslu.
Presne tak to aj ja vnímam v tieto dni. :)