Bola to prvá prednáška na konferencii. Tí, ktorí si ju zvolili mali na jej konci zistiť, v čom spočíva ich jedinečnosť v roli budúcich autorov. Keďže som začínajúci pisateľ, považovala som tento výber prednášky za užitočný a dôležitý. Prednáška sa vydarila, doteraz ju považujem za jednu z najlepších. Prečo som však ostala po nej taká rozbitá? Prečo si vyberámČítať ďalej
Z kroka na krok sme sa štverali na vytýčený vrchol. Čím viac sme sa k nemu približovali, tým viac sme pociťovali chlad. Potôčiky potu mi stekali po chrbte a na každý nápor vetra som zareagovala drkotajúcimi zubami. Zrýchlila som krok, tuhšie som si okolo krku uviazala šatku a tvárila som sa, že mi nie je zima. Chvíľami som saČítať ďalej
Všetky po niečom túžime. Nádejame sa, že nás v budúcnosti čaká niečo, čo nás urobí úplnými. „Keď sa už odsťahujem od rodičov, budem konečne slobodná.“ „Keď sa nám podarí postaviť dom, budeme mať istotu, ktorú potrebujeme.“ „Keď už konečne dokončím školu, budem sa môcť hrdo postaviť pred rodičov.“ „Keď už budem s niekým chodiť,Čítať ďalej
22. Pekný vek. Môj. Ani málo, ani veľa. Teším sa, že v mojom živote nastala rovnováha medzi infantilnosťou a zodpovednosťou. Hravosťou a nezávislosťou. Rada budím dojem silnej ženy, ktorá nikoho nepotrebuje, jedinou hybnou silou je jej rozum. Lenže, aj keď často tento dojem v ľuďoch evokujem – ľadovej sochy, či vari kráľovnej z Narnie; nie som taká. Rada by somČítať ďalej
poslednom čase veľa premýšľam o cene, ktorá sa platí za manželstvo… čo by nikoho z vás nemalo prekvapiť. (Ahoj, volám sa Annie a som tá, čo je slobodná.) (A ešte predtým, než pôjdem ďalej, dovoľte mi povedať to tu jasne: nie všetkým sa tento článok bude páčiť. A to je v poriadku. Ani ja si nie som istá, či saČítať ďalej
Počas svojej práce v nemocnici som mala možnosť stretnúť veľa starších ľudí. A ako ich roky, radosti, starosti a zážitky poznačili, začala som ich radiť do dvoch skupín: spokojných a nespokojných. Spokojným väčšinou stačilo len málo. „Čo potrebujem?…..len váš úsmev sestričky“. Nespokojní vyžadovali neustálu starostlivosť. Ale hlavne, neustále sa sťažovali na ťažký život aČítať ďalej
„Život niekedy nie je ani ľahký, ani vtipný, ani krásny.“ Pravdivé slová, ktoré si každý môže prečítať na úvodnej stránke nášho blogu. Pred šiestimi rokmi mu diagnostikovali Parkinsona. Nespolupracujúci mozog ochromený niekoľkými porážkami. Bez pomoci iného nevedel spraviť ani jeden krok. Ocino mu svojimi nohami posúval jednu nohu pred druhú. Videla som starkú, ako muČítať ďalej
re všetky mamičky, pre tie, ktoré chcú byť mamkami no aj pre tie, ktoré by radšej vyliezli na Kilimandžáro ako sa stali mamou. Niektoré pondelkové rána rozmýšľam nad Tebou, a nad tým, ako si možno vyrástla mysliac si, že nechceš byť mamičkou. Bosá a tehotná. Možno si sa snažila vyhnúť týmto klišé predstavám tak veľmi, ako saČítať ďalej
Mám rada rutinu. Rada si vytýčim cieľ a robím všetko preto, aby som ho dosiahla. Akékoľvek vybočenie z mojich rutinných návykov ma zneisťuje. Cítim sa ohrozená. „Och nie, kto ma to zase otravuje! Zase nestihnem nič z toho, čo som si naplánovala!“. Neviem, či to zažívaš aj ty, ale mne sa stáva, že keď mám najviac práce,Čítať ďalej
Anthropologie vs. Ann Voskamp Tak a boli sme tam, kráčali sme po uliciach Greenvillu a tešili sa zo slniečka. Mali sme doširoka otvorené oči a uši a boli pripravené sa učiť. Ako tak kráčame, Kim nám začne rozprávať: “Oh, veľmi sa teším, že Ann Voskamp tu tiež bude. Jej blogy boli prvé, ktoré som čítala,Čítať ďalej
O mojej prvej predpôrodnej príprave alebo ako som si ako prvorodička išla oči vyplakať