Včerajšok bol pred dvoma dňami.
A tak sme sa vydali na cestu, ktorá trvala 30 hodín!!! Už ani nevieme povedať, kedy bolo včera a aký deň v týždni je. Z Prešova, Bratislavy a Žiliny smerom do Katowic na letisko, potom cez Frankfurt a Chicago až do Greenvillu. Hneď ako sme vo Frankfurte vzlietli, chlapček sediaci pred Kim a vedľa Marušky sa povracal. Ale, všade: na mamku, na ocka, na 3 sedadlá, na tašky. Kim vstala a začala sa prechádzať. Maruška pozorovala letušku, ktorá začala všade okolo seba striekať kokosovú voňavku. A tak sa hodiny vliekli a my sme sa vzniesli ponad jazero a downtown Chicaga na letisko.
Kim odišla do radu pre Američanov a Žanka, Kati a Maruška sa postavili do nekonečného radu na imigračnom, ktorý sa ani po polhodine nezmenšil čo i len o človeka. Samozrejme, s našim šťastím, sa rovno pred nás postavila rodina z lietadla s osudovým chlapčekom, aj so všetkými tými taškami s mierne kokosovo-… no, vôňou. No čakanie sme prestali brať osobne, keď sa hneď vedľa nás vytvoril rad s letuškami a pilotmi, ktorých tiež nepustili. A vtedy nám oznámili, že na imigračnom padol operačný systém Homeland Security a nevedia, čo s tým robiť. A to veru nie je niečo, čo by ste chceli počuť, keď viete, že vám ďalší let odlieta o hodinu a pol. Nervozita rastie, rad rastie, ľudia sa obzerajú a zrazu sa k nám prihovorí pán s britským prízvukom: “Prepáčte, dámy, mohol by som vás predbehnúť? Moje lietadlo odlieta o tretej.” Maruška sa zúfalo ozve: “Naše o druhej.” Ujo prehovorí: “Ou. Držte sa ma!” O chvíľu už stojíme pred policajtom, ktorý sa prísne pozerá na Kati, drží v ruke pečiatku a pýta sa všetky tie otázky typu: “Kam? Prečo? Ako dlho?” Kati odpovedá: “Prišli sme na konferenciu.” Nasledujú otázky: “Akú konferenciu? O čom je?” Žanka odpovedá: “Allume konferencia je ako školenie, na ktorom sa učíte všetko čo potrebujete vedieť na to, aby bol blog dobrý. Stretnete tam ženy, ktoré už blogujú ako napr. Andrea Levandusky, ale aj blogerky ako my, ktoré len začínajú.”
Počas ich rozhovoru Kati prvýkrát zíde na um, že ju vlastne do krajiny vôbec nemusia pustiť. V tom však počuje buchnutie pečiatky, zoširoka sa usmeje, vezme pas a beží za nami.
Schmatneme kufre, hádžeme ich na druhý pás s tichou modlitbou, nech ich ešte niekedy v živote uvidíme. Hore eskalátorom, dole eskalátorom, znovu hore a nastupujeme do vlaku, ktorý nás odváža na druhú stranu letiska. Začíname zvažovať svoje možnosti…koho poznáme v Chicagu? Čo budeme robiť? U koho by sme mohli prespať? Kim však prehlásila, že netreba nad tým premýšľať, pretože to určite stihneme (to bolo presne v momente odletu lietadla; tomu vravím viera!). Vystupujeme z vlaku a dobehneme na security do obrovského radu. Najasertívnejšia osoba z nás, Kim, sa prediera a najmilšie a najrýchlejšie ako sa dá vysvetľuje ľuďom, prečo by nás mali pustiť dopredu, pričom veľmi nečaká na odpovede. Hádžeme veci do košíkov – bunda, šál, opasok, čižmy, telefón, počítač, voda, voňavka, pas, letenka, prejsť a všetko zbaliť nazad. Odtiaľ utekáme dva kilometre k bráne B22B, za ktorou už nie je nič. Apendix letiska a z neho samozrejme odlieta naše lietadlo do Greenvillu. Dobehneme po čase odletu. A verte tomu či nie, je tam! Naše lietadlo tam stojí, vo dverách milý steward, ktorý nám s úsmevom pripomína: “Dýchajte, slečny, dýchajte. Stihli ste to, teraz dýchajte!”
Večer sedíme u Leslie, Kiminej priateľky, na rozprávkovej terase v hojdacích kreslách a smejeme sa našej ceste a pýtame sa samé seba: Stálo to za to? Toľko problémov? Stresu? Vracania? Rozhodne áno! Kvôli ťažkostiam si teraz vážime fakt, že máme kde spať a že sme naozaj tu.
Spomíname si na policajta, ktorý nám zaprial, aby sme si to užili. Áno…užijeme si to, pán policajt…. užijeme si všetko, čo sa v týchto dňoch dá a budeme radi, ak sa budeme môcť o naše zážitky s vami podeliť.
Veď napokon tu nie sme kvôli sebe, sme tu kvôli vám, našim čitateľkám. Sme tu preto, aby blog napokonkrasne.sk bol ešte lepší, aby sme vedeli, ako prostredníctvom neho komunikovať to, čo máme na srdci, písať dobre a aby to celé dávalo ešte aj iný, vyšší zmysel.
Comment
vy ste teda hrdinky!
prajem vám úžasný požehnaný čas a teším sa veľmi na ďalšie blogy! :)
vy ste teda hrdinky!
prajem vám úžasný požehnaný čas a teším sa veľmi na ďalšie blogy!
Nemôžem sa dočkať ďalšieho príbehu :-), to všetko sa muselo stať, aby ste mali o čom písať….. Kto by čítal na blogu článok, že……prišli sme do US po tridsiatich hodinách bez stresu a prekážok ….:-) Aj keď osobne by som sa vzdala zážitku s chlapčekom a kokosovou vôňou….. Ženy prajem vám veľa požehnania,a Božej blízkosti
Tesim sa :) Drzte sa!
super ako ste to zvladli! urcite to stalo aj za tento pribeh a verim,ze ich bude omnoho viac tesim bless you!:)
dik za tento update! :) uzivajte si to, damy! zdravim sa velmi!!!
Držte sa všetky a naozaj užívajte, ste skvelé :)
Dievcata, ste super a budete este lepsie!