Rada sa dívam. Rada pozorujem ľudí, veci, svet okolo seba…

Keď som bola malá zvykla som priam zízať na ľudí, ktorí ma zaujali. Mlčky som ich dlhšie pozorovala, niekedy aj s otvorenými ústami a potom som k nim pristúpila, potiahla za rukáv a povedala im, čo si myslím. Viete si predstaviť všetky tie rôzne reakcie…..? Od tých rozpačitých, cez gejzíry smiechu až po lávy nepochopenia a sklamania.

Často som preto bola napomenutá, že sa to nesluší. Myslela som si, že keď sa budem len dívať, že tým nič nepokazím, no potom som sa naučila, že ani to sa nemá!;(

Moja mamka mi zvykla pripomínať situáciu z vlaku, kedy mi prišlo zle, pretože jedna pani sa na mňa neprestala dívať. Mala som vraj „z očí“.

Prednedávnom som si uvedomila, o čo všetko prichádzam, keď sa nedívam. Ako veľa krásneho mi uniká…

Pred pár dňami som stretla jednu mladú ženu, ktorá pri našom stretnutí poznamenala, že  žiarim a že sa jej veľmi páči môj úsmev, ktorý by si najradšej vložila do vrecka a vytiahla ho v zlý deň. Bolo to také milé povšimnutie, na ktoré keď si spomeniem, prichytím sa pritom ako sa usmievam;)

O čo všetko prichádzame, keď sa nedívame a nezdieľame s inými o tom, čo sme videli?

Ak by sme sa viackrát pozastavili a dívali sa…naše oči by boli jasnejšie, tých druhých žiarivejšie, všetkých srdcia plnšie a napokon krajšie!