Nie, dnes neoslavujeme výročie. Dokonca ani polročie. Do toho ďalšieho ostáva ešte 124 dní. Dnešok sa vlastne ničím nepodobá na oddychové a oslavné dni výročí. M a ja sedíme pred našimi počítačmi, odpovedáme na emaily a snažíme sa vyriešiť otázku, prečo nám letecká spoločnosť stiahla peniaze za letenky dvakrát. Boli už aj uvoľnenejšie dni.

Zdieľať

Narodila som sa v rodine s mladším bratom. Bola som pre neho ako taká malá mama. Možno práve preto, keď som čakala svoje prvé dieťa, dajako podvedome som očakávala, že sa mi narodí nejaký „môj malý brat“ lebo som s týmto vzťahom už mala skúsenosti. Ale pri poslednom predpôrodnom sone ma lekár prekvapil: Bude to dievča!

Zdieľať

…Áno, som z tých, ktorí vyrastali na Winnetouovi, aj keď som sa narodila v roku 1990. Mala som prekrásne detstvo plné indiánskych dobrodružstiev. Liezla som po stromoch, nocovala pod holým nebom, behala bosá po lúkach a stále som sa hrala na indiánov. Milovala som filmy s Pierrom Briceom a Lexom Barkerom. Milovala som filmy o neohrozenom náčelníkovi Apačov a o jeho bielom bratovi. Stále ich mám rada.

Zdieľať

Jolanka nebola žiadna krásavica. Vekovo trocha za zenitom, váha poriadne nad normál a na očiach tzv. „jogurťáky“, okuliare so silnými dioptriami, ktoré jej deformovali už tak drobné oči. Vlastne vyzerala celkom smiešne, keď sme sa s ňou stretli v jej kráľovstve, pokladničnom ostrovčeku jedného veľkého obchodného domu. Na neposednej brčkavej hrive sedela biela papierová čiapka, akú nosievajú pracovníci v pohostinstve.

Zdieľať

Vyrástla som v relatívne veľkej rodine. Mala som troch bratov, no iba jednu sestru. A aj s tou sme boli odjakživa akýmisi protipólmi. Ona trávila čas s našimi dvomi sesternicami, ja s bratom a dvomi bratrancami. Ona bola maličká, ja veľká. Ona v pokoji presedela niekoľko hodín, ja som sa nezastavila asi ani v noci. Keď robila koláčiky, každému jednému venovala náležitú pozornosť a urobila z každého umelecké dielo. Ja som zase všetko rýchlo nacápala, no stihla dvakrát toľko.

Zdieľať

„Naše emócie z nás robia ľudí.“ Myslím, že to zaznelo v nejakom filme. A je to tak veľká pravda. Sme ľudia, sme emocionálni – cítime. Jasné nemôžeme ovplyvniť či nás šéf nesprdne za niečo, čo nie je naša vina. Či ráno nezmeškáme autobus, pretože nezazvonil budík. Ani dĺžku radu v supermarkete kam sme išli nakúpiť. Čo však môžeme ovplyvniťČítať ďalej

Zdieľať

Mám dve kamarátky. Sú síce o niekoľko desiatok rokov staršie a o niečo dlhšie im trvá, kým prejdú po kuchyni, ale to mi nevadí. Pamätám si na ne odjakživa. Vždy, keď sme sa stretli, vedeli ma povzbudiť milým slovom, alebo aj prísne napomenúť. Minule, keď som ich bola navštíviť, ma poprosili, či by som nemohla skočiť do obchodu.Čítať ďalej

Zdieľať

Teta – alebo mamkina sestra. Moja mamka zomrela už veľmi dávno a teta mi ju akosi prirodzene začala v mnohých situáciach nahrádzať. V starostlivosti, v rozhovoroch, v sprevádzaní na podujatia, v podpore… došlo to až tak ďaleko, že v období, keď som čakala prvú dcéru, bola moja teta niektorými členmi rodiny korunovaná ako jej babka.Čítať ďalej

Zdieľať

  „A to vôbec nemáš chuť na sex?,“ len tak medzi rečou sa ma opýtala moja kamoška. S vypleštenými očami a pootvorenými ústami som na ňu civela a cítila som ako mi paradajkuje tvár. „Budeš sa čudovať, ale nie,“ odpovedala som a mysľou mi prebehlo: „tak, a tu som skončila….“ Na moje počudovanie sa na mňa pozrela, pousmiala sa a dodala,“ tak toČítať ďalej

Zdieľať

Do 25-ky je všetko v poriadku. Si mladá, pravdepodobne ešte študentka, ktorá má plné právo užívať si života, cestovať či zakúšať nové veci. Aj 28-ka sa ešte dá. Pozerajú sa na teba ako na mladú nezávislú ženu, ktorá sa angažuje v rôznych oblastiach. No, a potom…. … to tvoje cestovanie a iné výstrelky začínajú strácaťČítať ďalej

Zdieľať