O tom, že filmový priemysel nás kŕmi kadečím. Aj sebastredným presvedčením, že keď nie som šťastná, mám právo odísť a podviesť (či už emocionálne alebo fyzicky). Ja som hlasovala za ZOSTAŤ. V druhej časti sme premýšľali o sile ZRANITEĽNOSTI a kráse nahého srdca. V tretej sme zase hovorili o tom, ako krásne môže žena tvoriť teplo domova a vytvárať pocit istoty a radosti, že môžu byť ostatní pri nej. Toto je zatiaľ posledná časť tejto minisérie inšpirovanej seriálom,
Aký ste mali prvý deň nového roku 2018? Verím, že ten najpohodovejší, lebo ako sa vraví “ako na Nový rok, tak po celý rok“. Netuším, či to tak platí, popravde si už v polovici januára nepamätám, ako vyzeral náš Nový rok, takže to ani neviem overiť, ale je fakt, že sa akosi v tento deň viac snažím o to, aby bola doma pohoda.
Novoročné predsavzatia sú fajn.
Ale vďačnosť a pamätanie na všetko dobré, čo nás v roku 2017 postretlo, je ešte viac fajn.
A navyše je to omnoho menej stresujúce.
Nie som až taká dobrá vo vyrovnávaní sa so zmenami a preto mi chvíľu trvá, kým si uvedomím, že nejaké obdobie je už nenávratne preč a že rok 2017 už nikdy nenastane. Nikdy. Preto o minulom roku píšem 15. januára.
Ľudia odchádzajú a je to normálna vec. Možno je čas vidieť to aj z druhej strany, iba si predstav, že ten druhý človek začal čítať novú knihu a žiaľ, ty už viac nie si kapitola. Vinila by si človeka, že chce čítať iné knihy? Zmena je prirodzený proces a potrebujeme prijať fakt, že to platí aj na ľudí. Zem sa hýbe, ročné obdobia sa menia, napriek tomu očakávame, že ľudia zostanú rovnakí.
Ako vstupujeme do nového roka, naše mysle (a emailové schránky!) sa môžu naplniť rôznymi predsavzatiami. Premýšľať o nich môže byť vyčerpávajúce a môže nás to pohltiť. Či sa už týkajú zdravia, financií alebo žitia v prítomnosti, existuje toľko možností a tak málo času, aby sme si to všetko mohli naplánovať. A tak som sa obrátila
Sú to už roky. Možno ich prešlo aj tridsať od tej chvíle, ktorá sa mi tak jasne vryla do pamäti a zanechala tam nezabudnuteľnú stopu.
…Áno, som z tých, ktorí vyrastali na Winnetouovi, aj keď som sa narodila v roku 1990. Mala som prekrásne detstvo plné indiánskych dobrodružstiev. Liezla som po stromoch, nocovala pod holým nebom, behala bosá po lúkach a stále som sa hrala na indiánov. Milovala som filmy s Pierrom Briceom a Lexom Barkerom. Milovala som filmy o neohrozenom náčelníkovi Apačov a o jeho bielom bratovi. Stále ich mám rada.
Je dôležité, aby sme ako ženy pripravené dobyť svet, udržali krok s našimi cieľmi a zoznamami úloh. Ale keď tie isté ciele spôsobia, že sa príliš sústreďujeme na samých seba, môžeme premrhať príležitosť na úprimné stretnutie s ľuďmi okolo nás.
Od prvého dňa ako sme sa narodili, prahneme po láske. Po láske túži každý, či už mladý, starý, muž, žena, heterosexuál alebo homosexuál. O láske bolo napísaných milión básní, piesní a filmov. Napriek tomu, že milovať a byť milovaný je niečo neskutočne krásne, aj tak práve v túto sekundu kvôli láske plače a trpí neskutočne veľa ľudí.
O mojej prvej predpôrodnej príprave alebo ako som si ako prvorodička išla oči vyplakať