,

Som asistentkou aspergera. Môjho syna

Možno si niektorí z vás spomínate, keď som písala, ako sme v škole pre nášho syna – aspergera – dostali šancu na skrátené vyučovanie. Išla som vtedy síce do školy s tým, že som ochotná byť Marekovi asistentkou, no odchádzala som s tým, že mu umožnili chodiť do školy na tri hodiny denne. Chodí do bežnej základnej školy a čím je starší, tým viac si uvedomujem, že to nie je úplne všedná situácia. Bol to pre mňa zázrak, že dostal možnosť chodiť do školy na kratší čas, na našej škole veľa takých žiakov nie je. Pár hodín teda pobudol v škole a ostatné sme sa doučili doma. Robili sme projekty, vyplňovali testy, po každom celku bol Marek preskúšaný v škole. Špeciálny pedagóg nám bol obrovskou pomocou, s učiteľmi som komunikovala cez internet. Bolo to oveľa lepšie ako dovtedy.

Keď sa ma po istom čase pani riaditeľka pýtala, či sa situácia zlepšila a či je už všetko nastavené optimálne, povedala som jej, že správanie je už oveľa lepšie. Marek konečne po šiestich rokoch vstával do školy bez nátlaku, bez zlej nálady, nebolo ho treba budiť o pol hodinu skôr ako ostatných. Raňajky jedol s chuťou, sám si prebalil tašku, nachystal si fľašu vody. Takisto v škole prichádzalo zriedkavejšie ku konfliktom, bol pokojnejší, vyrovnanejší, radostnejší. Z tohto pohľadu to bolo super.

Ale čo sa týka vzdelania, nebolo to také jednoduché. Marek mi domov prichádzal s prázdnymi zošitmi, bez domácej úlohy, bez zadania, bez toho, aby vedel, aké učivo preberajú, na ktorej strane sú, aké projekty má odovzdať, kedy majú z čoho písomku. Stále som písala e-maily učiteľom, stále som komunikovala so špeciálnym pedagógom, Marek mi totiž o vzdelávaní nepovedal nič. Takže všeobecne povedané: výchovné problémy takmer ustúpili, ale vo vzdelávaní sme mali stále veľké medzery. Chcela som, aby aj toto moje dieťa malo rovnakú šancu na vzdelanie ako tie ostatné.

Potom škola dostala granty z EÚ. Vytvorili sa tri nové pracovné miesta. Vznikol celý inkluzívny tím. Z jedného špeciálneho učiteľa na polovičný úväzok škola stúpla na tri a pol úväzka pre špeciálne deti. Zo dňa na deň. Nedá sa to nazvať inak ako zázrak. Po rokoch dúfania, hľadania, čakania, sa to všetko stalo skutočnosťou.
Dnes som asistentkou učiteľa. Zamestnaná po štrnástich rokoch na materskej. Som súčasťou presne toho inkluzívneho tímu, o ktorom píšem. Prvé tri hodiny denne pracujem priamo v triede so svojím vlastným dieťaťom. Sedím pri ňom a pomáham mu sústrediť sa, pomáham mu pochopiť a zaznamenať učivo, splniť úlohy na hodine. Potom odchádza domov a ja pracujem ďalej – s ostatnými deťmi, ktoré moju pomoc potrebujú.

Pravdupovediac, nie je jednoduché pracovať, starať sa o domácnosť a štyri deti, z ktorých jeden je asperger. Po dvoch týždňoch v práci som mala namále, aby som to všetko nechala. A už som si aj prvú chorobu odskákala. Ale dva roky som dúfala, že raz moje dieťa bude mať šancu a myslím, že to stojí za to. Teraz, keď svet opustil jeden z najvplyvnejších baptistov 20. storočia Billy Graham, som čítala jeden z jeho výrokov: „Božia vôľa ťa nezoberie tam, kde ťa Božia milosť nebude môcť udržať“. A toto miesto som si nevymyslela. Kto by kedy dúfal, že bude asistentom vlastného dieťaťa? Ja som dúfala, že moje deti asistenta nikdy potrebovať nebudú. Ale zjavne mal Boh iný plán.

Keď tak spätne nad tým uvažujem, robím prácu, o ktorej som snívala od vysokej školy. Prácu, ktorá je síce náročná, ale stojí za to. Keď vidíte dieťa, ktoré doteraz nevyplnilo ani stranu zo svojho pracovného zošita, ako s vami číta zadanie, ako odpovedá na vaše otázky, ako zrazu reaguje na otázky učiteľa vpredu – je to na nezaplatenie. Keď sa rozprávate s ostatnými deťmi a povedia vám, že také pokojné hodiny už dávno nezažili a že tie konkrétne deti ešte nepočuli odpovedať, stojí to za to.

Okrem toho, že mám možnosť pracovať s Marekom, vidím, koľko ďalších detí potrebuje, aby sa ho niekto zastal, aby ho niekto podchytil. V prvom rade som tam pre svoje dieťa a je zázrak, že mám takúto možnosť. Ale myslím si, že tá práca je oveľa rozsiahlejšia, širšia, hlbšia. Narazili sme na vrchol ľadovca.

Netvrdím, že všetky deti potrebujeme silou-mocou udržať na bežnej škole. Ale myslím si, že ak zažijú takúto možnosť s adekvátnou pomocou od nás, budú dobre pripravení na život. Sú deti, ktoré potrebujú na nejaký čas chránené miesto. A je dobré, že aj takéto na Slovensku máme. Ale ja som veľmi vďačná za to, že Marek môže pokračovať v prostredí, ktoré pozná, na ktoré si zvykol a ktoré považuje „za svoje“.

Aj vy máte dieťa so špeciálnymi potrebami? Aké sú vaše každodenné výzvy a ako ich riešite? Podeľte sa s nami s vašim príbehom.

 

Zdieľať
Lýdia Podobná

O autorovi Lýdia Podobná

Aj keď po rokoch nie je oficiálne na materskej dovolenke, väčšinu času je doma. Pracuje, stará sa o štyri deti...a občas píše. Nedávno jej vyšla knižka “Keď dva a dva je päť - Zápisník matky” v ktorej je spísaných posledných pár rokov života v ich rodine - s radosťami aj starosťami, s vrcholmi aj dolinami. Má rada knihy, šport, matematiku, hudbu a cudzie reči - asi z každého rožka troška.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

8 komentárov na “Som asistentkou aspergera. Môjho syna

  1. Eva Bechná

    Milá Lydia, veľmi vás obdivujem a prajem veľa Božieho požehnania do ďalšieho zápasu. Určite sa to oplatí.

    • Lýdia

      Evka, ďakujem pekne. Aj ja sa držím tej nádeje :)

  2. Vaše rozprávania sú vždy pekné, ďakujem za zdielanie a skláňam sa pred Vašou prácou i prácou ostatných maminiek, ktoré sa s Božou pomocou podobne obetavo starajú o svoje rodiny. Srdečne, s úctou Ľudmila

    • Lýdia

      Ďakujem Vám pekne za povzbudzujúce slová. Často to v procese vyzerá všelijako, ale napriek tomu – keď to tak necítime a nezdá sa nám to – môžeme vedieť, že na to všetko nie sme sami.

  3. Katarína

    Krásne napísané. Klobúk dole pred úžasnou maminou a jej skvelými deťmi. Viem, aké je to náročné mať dieťa so špeciálnymi potrebami. Máme syna, ktorý má hyperaktivitu a poruchu pozornosti a tiež sme prežili a prežívame rôzne situácie a stretli sme sa mnohokrát aj s odsúdením a nepochopením. Ale zároveň vidíme, že rodičovská láska a trpezlivosť dokážu zázraky a z roka na rok vidíme zmeny. Kráčame síce malými krokmi, ale kráčame. S Božou pomocou a Jeho milosťou. Všetko dobré Marečkovi aj celej jeho rodine!

    • Lýdia

      Katka, ďakujem za povzbudenie! Dúfam, že vytrváte aj vy aj my a budeme časom vidieť ovocie toho všetkého. Presne ako píšeš: s Božou pomocou.

  4. Nie je jednoduché nájsť školu, kde prijmú netabuľkové dieťa (a nemyslím iba papier o prijatí, ale reálne “prijatie s pochopením”). My sme po zlých začiatkoch mali šťastie, na nejaký čas sa nám uľavilo, ale pomaly prichádza ďalší stres – výber strednej školy…
    Okrem AS bojujeme aj s poruchami učenia a o to je to náročnejšie…
    K tomu máme doma prváčku a jedného výmyselného škôlkara, ktorý nám už teraz ukazuje, že tiež nezapadá úplne medzi tabuľky súčasného systému…
    Tak si my, mamy, držme palce, zdieľajme informácie a skúsenosti a verím, že za podpory ľudí, ktorí nám pomáhajú, to dáme.. (či už rodina alebo odborníci)..

    • Lýdia

      Uvedomujem si, že možno zďaleka “nie sme na tom najhoršie”. Aj práve preto píšem, aby sme sa našli a pomohli si. Držím palce, nech vám to ide!

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *