India je všetko.

Po desiatich krásnych aj náročných rokoch v službe TCKompas som dostala dar desiatich týždňov takzvaného sabatikalu – to jest času prevencie pred vyhorením, v ktorom som študovala, pripravovala sa na novú pracovnú pozíciu, písala a záver toho času obsahoval inšpiratívnu cestu k partnerským službám v Ázii.

Nebola to moja prvá voľba. Ázia a najmä India nikdy nebol môj cestovateľský ani iný, napríklad misijný, cieľ. A napriek tomu, cez rôzne okolnosti a ľudí som vedela, že Pán Boh má zámer, keď ma posiela do práve tej časti sveta. A tak sme sa tam teda s manželom Danielom na 3 týždne vybrali, s prvou zastávkou: New Deli, India.

Je to veľmi zaujímavé, že do Indie chodí stále viac ľudí, aspoň mne sa tak zdá. Po príchode som videla asi šiestich svojich facebookových kamarátov zo Slovenska cestovať do tejto krajiny. A keby oni písali tento článok, možno by bol o iných veciach a mali by iné pozorovania. A to je úplne v poriadku. Ako si môžete všimnúť, budujem si tu určité subjektívne alibi.

V mojom príbehu a cez optiku mojich očí, som sa naučila nasledovné:

1. Je obohacujúce zažiť indickú realitu. Necestovali sme k misionárom zo západu či Slovenska, ktorí by mali čistý domček niekde v bezpečnej štvrti. Bývali sme na jednom z najväčších sídlisk sveta, v Rohini, kde býva milión ľudí (pričom milión nepoužívam ako jednotku zveličenia, ale ako reálne číslo).

Bývali sme u Indov a prvé hodiny, napriek tomu, že som si o sebe myslela, že som vyslovene nezhýčkaný a nerozmaznaný jedinec, som naozaj bojovala s kultúrnym šokom.

Všade, kam sme šli, bola, ako to povedať, no špina. Pochopili sme, že v ich mentalite chýba koncept udržiavania. Keď sa postaví niečo nové, je to krásne, a potom sa to používa, špiní, zapĺňa, plesnivie až sa postupne úplne zničí a potom sa postaví nové. A niekde uprostred toho pokročilého procesu sme bývali.

2. Dôležitosť človeka rastie jeho vekom. Starí ľudia požívajú v Indii veľkú úctu. Aj keď sú už nemohúci a slabí, sú rešpektovaní a vážení pre ich skúsenosti, múdrosť a život, ktorí prežili.

Veľmi sa nám to páčilo a bolo to inšpirujúce, najmä pre nás, ľudí zo západnej civilizácie, kde si určite najviac všetci vážia ľudí v produktívnom veku. Silných, zdravých jedincov, schopných postarať sa samých o seba. Možno to bolí, takto zostra napísané čierne na bielom, ale z môjho subjektívneho alibi to tak vnímam. A na druhej strane deti, deti sú tam akési krotkejšie. Poslušnejšie a trpezlivé.

Mnohokrát to však vyplýva z toho, že sú nedôležité a že sa im málokto venuje. Jednoducho rastú, ako sa život v rodinách deje, bez toho, aby tomu niekto venoval extra myšlienku alebo snahu. A napriek tomu sú tak deti častokrát odkázané na, z núdze cnosť, Montessori vzdelávanie.

3. Ak by som mala vybrať jednu vec, ktorá moje srdce zasiahla najviac, tak ňou boli návštevy v slumoch. Aj samotní Indovia na takúto službu musia mať žalúdok a bieleho človeka sme tam nestretli žiadneho.

Sem-tam tam zablúdia akurát tak fotografi, pretože sú tam zábery hodné National Geographic, ale kto by riskoval veľa času na miestach, kde má 80 percent ľudí tuberkulúzu, kde splašky tečú po uliciach, zavšivavené usmievajúce sa papierovo neexistujúce deti sa hrajú s rovnako špinavými šteniatkami.

No každou bunkou som rozumela pravde, ako títo ľudia potrebujú pomoc. Práve tomu naši priatelia, ktorí tam slúžia už desiatky rokov a založili tam školy a nemocnice, rozumejú do plnosti. Pred 15 rokmi našli na smetisku vedľa svojho kostola deti, ktoré sa bili so psami o odpadky. Vyhrali. Videla to však jedna žena z kresťanského zboru, ktorej to nedalo spať a tak sa tam na druhý deň vrátila a jednoducho priviedla tie deti do kostola. Ostrihali ich, odvšivavili, nakŕmili a uvedomili si, že majú o zábavu na nasledujúcich 20 rokov postarané.

Tie deti nemali ani doklady, ani nikoho, kto by sa o nich mohol postarať. A tak sa o ne ten zbor začal kolektívne starať – jedny ich vzali na Vianoce, druhí im kúpili knihy a rovnošaty do školy, u ďalších bývali celý nasledujúci rok. Príbeh tu dramaticky skrátim (ale plánujem o tom napísať knihu) a poviem len, že najstarší z tých detí dnes pracuje ako producent v televízii a kresťania mu zachránili život. Rovnako jeho súrodencom.

India je všetko. Je krásna.

Je aj veľmi špinavá.

Je tam veľa chudoby a veľa zkoncentrovaného bohatstva (tú časť sme my nevideli), India je plná vzdelaných aj negramotných ľudí, plná hinduistov aj kresťanov, ktorí to tam momentálne kvôli extremistickej hindu vláde vôbec nemajú ľahké.

Boh nás učil veľa. O obeti, o chudobe, o šťastí, o službe, o starobe, ale najviac o nás samých.

Podeľte sa s nami o vaše zážitky z cestovania
Zdieľať
Maruška Skonc

O autorovi Maruška Skonc

Maruška je vo svojom “thirty-something” období a je manželkou ešte len zopár rokov. Miluje krásu, výtvarné umenie, knihy, vizualitu, filmy. Vyštudovala literatúru a slovenský jazyk v kombinácii s estetikou, ale pracuje skôr na misijnom poli v TCKompase. Má zlomené srdce pre kristocentrický život a učeníctvo. Pre dievčatá, ktoré vedie sníva veľké sny o zraniteľnosti, veľkodušnosti a vnútornom zdraví, ktoré bude požehnaním. Maruška píše a na sklonku tohto roku jej vyjde 6. kniha, ktorá sa bude volá Nažité v žite. Viac o jej písaní tam: http://maruskakozlejova.sk/tvorba.php

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

3 komentárov na “India je všetko.

  1. Ďakujem Gabriela a Zuzka.
    Ste láskavé :)

  2. vdaka za pripomenutie :) ze staci tak malo… trosku lasky, ochoty, dovery Bohu a hned sa pisu nadherne pribehy :)

  3. Zuzana Nováková

    Maruška, ďakujem za pohľad na Indiu optikou tvojho oka a srdca:-D.

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *