Dnes to bude článok z iného súdka, aj keď spojený s tým, čím doma žijem.

Mám to šťastie, že pracujem s pár ľuďmi, ktorí vnímajú môj svojský prístup k vzdelávaniu, moju potrebu byť v učení globálnejšou, učiť zážitkom, nebyť faktografom. Jedným takým človekom je aj lektorka Kim Shepperson (tak neskromne – je to viac kamarátka ako lektorka, ako keď dostanete dar za to dobré, čo ste niekedy v živote urobili). Mám s ňou v každej svojej triede jednu hodinu do týždňa. No, je to viac jej než moja hodina, ale ja mám vďaka nej výhodu pozorovateľa. Raz do týždňa tak na angličtine iba čítame. Vždy na začiatku polroka vyberieme knihu v angličtine, ktorú potom celý ten čas čítame. Decká majú presný harmonogram daný vopred, ak nestíhajú, vedia, čo dobehnúť, ak sú zvedaví, môžu si predčítať vopred. Časť hodiny čítame a časť riešime slovnú zásobu. Veľa diskutujeme a pri práci s textom sa učíme navzájom – v zápale deja decká o sebe často prezradia viac ako by boli ochotné priznať v bežných situáciách. Prečo tu ale o tom píšem?

V triede deviatakov sme čítali knihu Wonder od R.J. Palacio. Nájdete ju aj v slovenčine. Knihu tu popisovať nebudem, ani jej dej. Spokojne si ju prečítajte sami, nájde sa v nej každý. Kim je neuveriteľná inakosťou svojho prístupu a tak sa stalo, že sme si v jeden deň namiesto klasických hodín urobili v škole kino a to veľmi jedinečné. Film podľa knihy bol sfilmovaný len nedávno a na Slovensku ešte nepremiérovaný. Dokonca sme si film pozreli v deň, keď sa dal prvýkrát stiahnuť. Dôležité je to najmä preto, že decká nemali možnosť uľahčiť si svoje čítanie pozretím si filmu, že k záveru príbehu sa museli dostať vlastnou prácou a že sa v našej Cinema miestnosti nenachádzal nikto, kto by ten film videl (čo je celkom neobvyklé pri tejto vekovej kategórii). Osobný zážitok sa premiešal s tým profesným. Ak nebudem opisovať, že jednou z hlavných postáv je moja milovaná Julia Roberts, našla som si tam svojho dosť a pozorovať popri tom tým mladých ľudí mi opäť ukázalo, že som sa ešte stále nenaučila dosť. Kniha je samozrejme knihou, ale kontinuita príbehu vo filme vám umožní zachytiť to podstatné – hlavným odkazom príbehu totiž je niečo nesmierne dôležité: „Ak si môžete vybrať medzi tým, či sa zachováte správne alebo láskavo, zachovajte sa láskavo.“ Dostať z pubertiaka jeho pocity, je boj náročný. Preto sme si radšej pripravili poster. Nechali sme decká napísať ich vlastné „acts of kindness“ (skutky lásky) a ich vlastné „toto by som ešte mohol byť, takto by som sa ešte mohol zachovať…“, umožnili im pridať kus vlastnej kreativity a je treba povedať, že vytvorili skvelé diela. Ja verím, že v nich aspoň zlomok tohto zážitku zostane a že keď sa budú rozhodovať vo vzťahu s inými ľuďmi, bude srdce to, čo počúvnu.

A mimochodom, film prichádza aj do našich kín. Volá sa Obyčajná tvár a ak nemáte čas prečítať si knihu, zájdite do kina. Som si istá, že nebudete sklamaní.

Akú knihu, ktorá vás veľmi ovplyvnila, ste nedávno čítali?

Som mamina i učiteľka. Čím boli naše dievčatá staršie, tým viac som mala pocit, že ich chcem učiť veci inak. Chcela som, aby nové informácie prepájali všeobecne, aby sa učili hraním a hrali učením, aby veľa čítali, aby tvorili a objavovali, aby sa na ne nalepilo všetko, čo sa dá, kým sú malé a hravé. Chcela som, aby sa naučili rozmýšľať a učenie bolo pre ne zábavou aj keď už nebudú deťmi. A keďže som duša tvorivá, vzala som to po svojom. Inšpirovala som sa kvalitným homeschoolingom, metódou montessori, vlastným vnútorným pocitom a skúsenosťami v práci. Vznikol formát, ktorý nám doma vyhovuje. Tak k nám zavítajte a nechajte sa inšpirovať. Čím viac tvorivých a učenie sa milujúcich detí, tým lepšia a šťastnejšia spoločnosť.   mummadehomeschool.blogspot.com