Až kým nás smrť nerozdelí

Od prvého dňa ako sme sa narodili, prahneme po láske. Po láske túži každý, či už mladý, starý, muž, žena, heterosexuál alebo homosexuál. O láske bolo napísaných milión básní, piesní a filmov. Napriek tomu, že milovať a byť milovaný je niečo neskutočne krásne, aj tak práve v túto sekundu kvôli láske plače a trpí neskutočne veľa ľudí.

Keď som bola malá, pod láskou som si väčšinou predstavovala dvoch ľudí držiacich sa za ruky alebo niekoho, kto sa bozkáva a hovorí si sladké komplimenty. Väčšinou som sa s láskou stretávala len v romantických filmoch. Ako som tak rástla, zisťovala som, že to je o niečom inom a uvedomila som si, že mám ten najromantickejší príbeh rovno pred nosom. Úplne som si to uvedomila až tento rok. Moja starká mala nehodu a išla načas do nemocnice. Našťastie to nebolo až tak vážne, ale starosť a strach v očiach môjho deda, keď sme ju zrazu viezli preč od neho, som ešte nevidela v žiadnom filme. Odvtedy prestal vtipkovať ako zvyčajne, zosmutnel a bolo vidieť, že mu chýba jeho druhá polovička, naša babička. Každý deň ju chodil navštevovať a vždy sa postaral, aby mala všetko, čo potrebuje. Raz sme mu dobili kredit a na ďalší deň ho mal minutý, ukázalo sa, že celý večer volal s babičkou a do detailov jej opisoval, čo sa stalo v ich obľúbenej telenovele. Keď mu niekto povedal, že aspoň má doma pokoj a nikto ho neotravuje, odpovedal: „Ja som rád, keď ma babička otravuje.“ Napriek tomu, že majú cez 80 rokov, vedia byť poriadni romantici. Keď sme išli starkej zaniesť veci, dedko na nás zakričal: „A odkážte jej, že ju milujem.“ Keď som nad tým poriadne premýšľala, vždy to bolo u nich takéto.

Mala som pred sebou ten najromantickejší príbeh, aký ešte nikdy nebol natočený a ani som si to poriadne neuvedomovala.

Veľakrát, keď sa na nich pozriem, pripomínajú mi mladých, čerstvo zaľúbených tínedžerov, lebo sa tiež podpichujú a robia si žarty jeden z druhého. A keď sa jeden z nich urazí, nevydrží to dlhšie ako päť minút. Vedia sa rozprávať o hocičom, sú tu pre seba, smejú sa spolu, držia sa za ruky. Za babičkou chodil veľmi často na návštevu a vždy ju privítal pusou. Strávil tam dlhý čas a snažil sa ju rozveseliť. Niekedy ju pomasíroval, povedal jej všetky nové pikošky a povzbudzoval nás, aby sme ju chodili pozrieť, nech tam má stále veselo. Dokonca sa aj vzdal svojho obľúbeného koláča s tým, že nech ho dáme radšej babičke. Dojalo ma, keď mi raz babička povedala: „My sa máme s dedom každým dňom radšej a radšej.“ Samozrejme aj oni sa veľakrát pohádali a nie na všetkom sa zhodnú. Určite to bolo miestami ťažké a nie vždy s úsmevom, ale spolu sa učili ako zvládať konflikty, milovať, odpúšťať, uzmieriť sa a ísť ďalej. Na všetky životné problémy, s ktorými sa museli potýkať, neboli sami, vždy v tom boli dvaja. Už pri svojom prvom ,áno’ pri oltári sa rozhodli ísť do manželstva so všetkým, stáť pri sebe v dobrom, aj v zlom. Preto teraz, keď niekto povie láska, spomeniem si na mojich starých rodičov.

Som vďačná, že som mohla mať takýto príklad lásky stále pred sebou. Teraz už viem, že skutočná láska nie je len o pekných slovách, objatiach či bozkoch, ale hlavne o rozhodnutí, kompromisoch, prekonávaní, odpúšťaní a veľa obety pre toho druhého. Žiadny vzťah nie je bez hádok, zlých momentov a občas aj plaču, ale aj ak tak to stojí za to milovať a byť s niekým milovaný. Lebo keď prídu životné ťažkosti, vždy je lepšie nimi prechádzať s niekým ako sám.

Čo podľa vás prispieva k dlhotrvajúcemu harmonickému vzťahu?”
Zdieľať
Aňa Bechná

O autorovi Aňa Bechná

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *