Nie si sama

Veď si taká mladá. Však máš krásny život, rodinu a priateľov. Nič ti nechýba, ty predsa nemôžeš mať depresiu…,“ hovorili mi všetci. Mať depresiu som si nevybrala, ani som po nej nijako netúžila. Proste si ma depresia našla sama.

Začalo to jedného jesenného dňa.Oslávila som 17 rokov a spomínala som na úžasné leto. Bol to ale veľmi smutný deň. Hovorila som si, je to iba zlý deň, zajtra bude určite lepšie, ale nebolo. Trvalo to týždne, postupne som mala stále menej a menej záujmov, veci, čo ma bavili, ma prestali baviť. Zo školy som vždy bežala rýchlo domov. Ani som nevedela nájsť dôvody, prečo som smutná, proste som bola. Keď som bola medzi ľuďmi, bolo to utrpenie a to som vždy bola veľmi spoločenský typ. Všetci o mne hovorievali, že som veľký extrovert. Neviem, či to bolo preto, že som mala ťažké obdobie, sestra sa vydávala, objavili sa zdravotné problémy, stres z novej brigády alebo niečo iné. Proste to prišlo. Myslela som si, že to je len obdobie, ale po dvoch mesiacoch to už začínalo byt vážne. Úplne som sa nejako zasekla a zamotala. Najhoršie bolo, keď moji kamaráti hovorili, že prečo som smutná, veď som zdravá, mám veľa kamarátov, super brigádu, rodinu, veď nemám dôvod. Potom som sa cítila ešte horšie lebo som mala pocit, že som jediná, čo sa takto opúšťa a že ako tínedžer na to nemám dôvod. Cítila som sa čudne, ako outsider a niekedy som sa snažila na silu pretvarovať, že sa nič nedeje. Nikomu by som to nikdy nepriala, bolo to ako väzenie, z ktorého som sa nevedela dostať. Bol moment, keď som padla na dno a vôbec som nevládala ísť. Prišla som o všetku nádej.

Napriek tomu som si jedného dňa povedala, že to takto nemôže ísť ďalej, musím s tým bojovať, ale nevedela som ako. Počas toho som zistila, že aj jedna moja kamarátka bojovala s rovnakými pocitmi. Tak sme spojili sily. Bolo to veľmi ťažké, ale každý deň sme sa krok za krokom skúsili prekonávať a hľadať dobré veci v našich životoch. Snažila som sa nebyť často sama a nepremýšľať toľko. Moja kamarátka navštívila aj psychológa, ktorý jej vraj veľmi pomohol. V ordinácii stretla ďalších mladých ľudí v jej veku, z čoho bola prekvapená. Ja som mala blízkych kamarátov a rodinu, čo ma pravidelne povzbudzovali, snažili sa so mnou tráviť čas, aby som prišla na iné myšlienky a preukazovali mi lásku. Každé ráno, ako som sa zobudila, povedala som si:

„Nič sa nedeje, dnes to zvládneš a zajtra bude zase o čosi lepšie“.

 

Je veľmi dôležité všetky pesimistické myšlienky už na začiatku zastaviť. Aj teraz mi niekedy v hlave behajú myšlienky o tom, ako mi nič nejde, aká som osamelá, ako sú ostatní šťastnejší atď., ale vždy ich hneď zastavím a pripomeniem si veci, za ktoré som vďačná. Boj s depresiou ma naučil vďačnosti. Každý deň som hľadala niečo pozitívne a tým som si uvedomila, za koľko veci som zabudla byť vďačná.

Jedného dňa som sa zobudila a ten pocit „nechcem vyliezť z tejto postele, nechcem nikoho vidieť“ zmizol a znovu sa mi objavil úsmev na tvári. Depresia utíchla za pár mesiacov s pomocou blízkych priateľov a rodiny, sústredenia sa na krásne každodenné maličkosti, zmenou stravy, postoja k životu… V mojom prípade odohrával veľkú rolu aj Boh a kresťanská komunita, ktorá tu pre mňa bola, avšak povzbudením pre mňa bolo, keď som zistila, že nie som sama. Zistila som, že v mojom okolí sa nachádza veľa ľudí, aj mladých ľudí, čo sa trápi niečím podobným. Dokonca, keď som neskôr robila rozhovor s psychiatrom o depresii kvôli školskej SOČ práci, povedal, že depresia u mladých ľudí desaťnásobne narástla oproti minulosti. Aj keď mi niekedy znovu napadajú depresívne myšlienky a cítim úzkosť, už mám nad tým kontrolu a viem, že to je niečo normálne.

Preto aj ty, ak sa s niečím takýmto trápiš, nehanbi sa to niekomu povedať. Nie je dobre v tom ostať sama a mala by si vedieť, že sa dá nad depresiou zvíťaziť. A vy ostatní, čo ste nikdy neprešli ničím takýmto, prosím, buďte opatrní k druhým na vaše slová. Lebo nikdy nevieme, čo sa deje vnútri druhého človeka. Mňa depresia naučila, ako my, dievčatá a muži, dokážeme byť krehkí, čo sa týka slov. Buďme si navzájom oporou.

Zažila si už niekedy podobné stavy? Máte nejaké tipy a skúsenosti ako sa vysporiadať s depresiou?

Aňa je 19-ročná študentka gymnázia. Mimo školy trávi väčšinu času ako babysitterka malých detí a tiež sníva, že sa raz stane učiteľkou. Okrem detí ma veľmi rada ľudí, cestovanie, fotografovanie, prvý zimný sneh, prvé jarné váľanie sa v tráve, jesennú jazdu na bicykli, či hru na ukulele. Je veľmi uponáhľaný človek a nie je jedna konkretná vec, ktorá by ju vystihovala. Venuje sa od hry na klavíri , zdravej výžive, kreatívnemu písaniu, pečeniu, bicyklovanie alebo videotvorbu.

fotografie: @tinasosna@karolinn_, @daniella_kusavova

Zdieľať

O autorovi Hosť

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

2 komentárov na “Nie si sama

  1. Ja som tiez tymto prechadzala, a nastalo to asi tym, ze som neodisla z prace a skoly, ktore ma vobec nebavili. Citala som inak dobru knihu o depresii – Reasons to stay alive (Matt Haig)

  2. Nie je ľahké písať o mojej depresií. Keď o tom hovorím ľuďom, myslím si, že ma nechápu a dosť to zľahčujú.
    U mňa to začalo tým, že som sa nevedela sústrediť na učenie, hľadala som na všetko výhovorky. Potom prišlo obviňovanie. Mala som pocit, že som najhorší človek na svete, a že v žiadnom prípade mi Boh nemôže odpustiť. Tak sa do toho satan obul a vravel mi dennodenne, že kľudne sa môžem zabiť, že už aj tak pôjdem do pekla. Na psychiatrií som strávila niečo vyše mesiaca. Bol to každodenný prehrávaný boj. Nevidela som pre mňa žiadnu budúcnosť. Pán Boh však na mňa nezabudol, aj keď som si to myslela. Moji blízki si striedali pôst každý deň. Postupne sa môj stav zlepšoval, pustili ma z nemocnice. Bolo to najhoršie obdobie môjho života, pre moju rodinu snáď ešte horšie ako pre mňa. Boh si to však všetko použil na dobré. Priviedlo ma to k Nemu. Urobilo to zo mňa nového človeka. Sláva Pánovi za všetko!

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *