Malé gestá, ktorými meníme svet

Jolanka nebola žiadna krásavica. Vekovo trocha za zenitom, váha poriadne nad normál a na očiach tzv. „jogurťáky“, okuliare so silnými dioptriami, ktoré jej deformovali už tak drobné oči. Vlastne vyzerala celkom smiešne, keď sme sa s ňou stretli v jej kráľovstve, pokladničnom ostrovčeku jedného veľkého obchodného domu. Na neposednej brčkavej hrive sedela biela papierová čiapka, akú nosievajú pracovníci v pohostinstve. Služobná uniforma praskala v švíkoch, ako sa otáčala na stoličke. Lebo napriek svojej váhe bola neobyčajne vŕtka. Napravo, naľavo, dohora a dodola. Prsty jej behali po monitore akoby nič a jej rad zákazníkov by sa bol za normálnych okolností rýchlo minul. Lenže Jolanka si nenechala ujsť krátky rozhovor ani s jedným z nich. Oslovovala ich „miláčik, zlatko, dušinka“. Tomu pochválila pekný účes, na toho vycerila drobné zúbky do úsmevu a občas dokonca zahrala výstup hodný Národného divadla. To keď zmeneným hlasom prosíkala o drobné, ktorých mala nedostatok. „Ó, ďakujem pekne, moja víla,“ pochválila nežne zákazníčku, ktorá jej vyšla v ústrety drobnými mincami. Bol neskorý večer, obchodný dom za chvíľu zatváral, po horúcom dni boli všetci unavení a možno aj otrávení. Na konci radu ich však čakalo osvieženie. Tí, čo ešte čakali na obsluhu, nechápali, prečo sa tí tam na konci tak veľmi usmievajú, ba dokonca chichocú. Prečo odchádzajú vystretí, svižným krokom od pokladne. Že by dnes bola nejaká mimoriadna akcia? Všetky nákupy zdarma? Nie, to len jedna milá žena, po dvanásť hodinovej šichte, teda asi 30 minút pred jej koncom robila ľuďom pekný deň.

Áno, mohla si nariekať, mohla sa mračiť a všetkým naokolo dávať najavo svoj ťažký údel. Ale ona zobrala svoju prácu v pokladni ako poslanie a pristupovala k nej kreatívne. Nebola krásna a sexi, pravdepodobne ani bohatá a vzdelaná, keďže robila takúto náročnú prácu (ak sa teda nejednalo o nejakú skrytú kameru a prezlečenú celebritu) a predsa bola výnimočná. Možno len na pár minút zmenila ľuďom život a spôsobila, že sa do obchodného domu radi vracali. Spôsobila, že som ju ešte dlho po odchode z pokladne musela pozorovať a išla som si znova niečo kúpiť len preto, aby som ju opäť počula. A teraz o nej píšem tejto článok. Jolanka mi znova pripomenula, že všetko, čo robíme, môžeme robiť ako nepríjemnú rutinu alebo ako poslanie. Tak nech žijú všetky Jolanky, Zuzanky či Aničky, ktoré na malú chvíľu zmení náš deň na niečo výnimočné!

Už si dnes niekomu zmenila život hoci aj nejakou maličkosťou?

Zdieľať
Eva Bechná

O autorovi Eva Bechná

Eva Bechna pochádza z Čiech, ale už 30 rokov býva v Žiline. Je mamou dvoch dospelých dcér a svokrou úžasného Španiela. Po rokoch intenzívneho materinstva si znova vychutnáva spoločný čas s najlepším priateľom, svojim manželom Ľubom. Rada pracuje s ľuďmi a zvlášť s deťmi v rámci svojho zamestnania pre Cirkev bratskú a OZ Stopy, ale aj mimo neho.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

5 komentárov na “Malé gestá, ktorými meníme svet

  1. Avatar

    aj slzička mi vyšla:)

  2. Andrea Mikletičová

    Skvelé skvelé

    • Eva Bechná

      Ďakujem:)

  3. Avatar

    Děkuji, mě potěšil a povzbudil už jen tento článek… :-)

    • Eva Bechná

      Teším sa!
      Eva

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *