Minulý rok sme boli na 4 dni v Londýne. Výlet dopadol nad naše očakávania. Európske metropoly ponúkajú možnosť požičať si bicykel, čo turistom umožňuje v krátkom čase vidieť z mesta omnoho viac, ako keby sa mal po meste túlať peši. Londýnske parky ma očarili, možnosť bicyklovať sa po okolí ešte viac. Aj s obmedzeným rozpočtom a časom sa dá vidieť veľa. S manželom máme šťastie, že máme kamarátov roztrúsených po celej Európe, takže o ubytovanie sme mali v Londýne postarané. Tento rok sme sa rozhodli navštíviť Paríž. Na výlet sme mali vymedzené iba 4 dni (aj s cestou).

Dobrodružstvo sa začalo už v Maďarsku, keď sme na diaľnici zistili, že v letnom období (keď každý niekam cestuje) a v 30 stupňových horúčavách, sa cestárom na priamom slnku pracuje najlepšie. Na pravé poludnie potrebovali zablokovať diaľnicu a autá z troch pruhov sa zlievali do jedného. Zdržanie bolo viac než hodinové, bolo nám jasné, že minúty, ktoré by sme mali stráviť v predstihu pokojne na letisku, strávime za volantom v riadnom strese. Z dopravnej zápchy sme sa dostali, ale čas sa krátil a zrazu sme zistili, že lietadlo má odlet o 30 minút. Nervozitu sme sa snažili zahnať vtipkovaním o tom, že lietadlo nám ešte pred nosom neušlo. Z Budapeštianskeho letiska malo odlet o 15:00, o 14:30 mali zatvárať náš „gate“. Bolo 14:16, keď sme prišli autom na parkovisko pred letiskom a netušili sme, kadiaľ máme ísť. Svetelnou rýchlosťou sme si zbalili dva ruksačiky a behom hľadali správny „gate”. Iróniou je, že letiskový personál nemá vysokú mieru empatie a hoci sme sa celí zadychčaní rýchlo snažili slečne za infopultom vysvetliť kam letíme a že číslo nášho letu už na tabuli ani nesvieti, len s nevôľou odvrátila zrak od svojho smartfónu a pokojne, pomalým tempom nám vysvetlila smer, ktorým sa máme uberať. Náš gate bol na opačnej strane letiska, takže sme sa dali opäť do behu. Pri bráne už vyhlasovali „last call”. Za nami sa do lietadla presúval už len personál lietadla. Našťastie nie toho nášho. Paradoxné je, že sme potom ešte 30minúť čakali na lietadlo. Gate bol už zatvorený, ale v aplikácii spoločnosti, ktorú sme si pre istotu stiahli do mobilu (aby sme vedeli, že v prípade omeškania lietadla sa nemusíme ponáhľať) meškanie uvedené nebolo. Tak sme v lietadle exovali jednu fľašu vody za druhou, a po dychu sme lapali ešte pekných pár minút.

Uličkami veľkomesta

Mnohí si Paríž spájajú s romanitkou. Prvý dojem ale romantický vôbec nie je. Skôr naopak. Všade okolo letiska a v staniciach metra bolo plno smetia, metrom sme cestovali dráhou, ktorá ponúkala výhľad na ošarpané budovy a tento dojem pokračoval aj keď sa prechádzali uličkami tohto veľkomesta. Nepríjemné bolo aj čakanie v rade, kým sme si vytlačili lístok na metro, o komplikovanosti celého procesu ani nehovoriac. Turistovi chýba osoba – zamestnanec spoločnosti, ktorý by mu pomohol zorientovať sa v doprave a poradila najvýhodnejší lístok na metro alebo vlak. Stroje, ktoré lístky tlačia, sú navyše veľmi pomalé.

Vďaka Bohu za extrémne spoločenského manžela, ktorý má známych naozaj po celom svete. Bol to necelý mesiac, keď sa v Prahe na biznis tripe zoznámil s nejakým Francúzom a ten „nejaký Francúz“ bol ochotný nás v prvý večer sprevádzať po Paríži, previedol nás po okolí Sacre Coeur a predstavil nám francúzske obľúbené jedlo (pre niekoho štartér, pre mňa pokojne aj hlavné jedlo) – pâté des canardes. Ozajstná delikatesa. Pri návšteve Paríža ju rozhodne odporúčam ochutnať.

Aj mapy majú tajomstvá

Mapy sú skvelá vec, vďaka nim si turista vopred naplánuje cestu. Čo vám ale neprezradia je, akí susedia obývajú okolie hotela. To zistíte až na mieste. Ja som zistila, že keby som tam mala byť ubytovaná sama, po zotmení nevystrčím päty z izby. Hluční Albánci pokrikujúci po sebe a večerná naháňačka s očakávaním, kedy kto vytiahne zbraň a začne strieľať, sú, myslím, dostatočným dôkazom.

Veľa krásy za málo času – dá sa to?

Paríž ponúka príliš veľa možností obhliadok na to, aby si ich smrteľník stihol užiť za 2 dni, vyberať preto treba naozaj starostlivo. Rozhodli sme sa pre raňajky na Champs-Élysées a obhliadku Eiffelovej veže – to boli naše priority, všetko ostatné, čo stihneme, bude bonus. Eiffellovka má štyri nohy, tri z nich ponúkajú výstup na 1. a 2. poschodie výťahom, jedna po schodoch. „Výťahové” nohy mali už o 10:00 hodine dlhočizné rady, tak sme si zvolili výstup po schodoch. Náš rad sa skracoval omnoho rýchlejšie a po 10 minútach sme už šliapali hore. Vystúpali sme spolu okolo 400 schodov, ale výhľad stál rozhodne za to. Vidieť Paríž zo všetkých strán Eiffelovky je niečo neopísateľné. Nádhera! Opäť som sa do tohto mesta zamilovala. Na tretie poschodie sa už dá vyjsť jedine výťahom, v rade sme vymrzli, ale výhľad bol ešte dokonalejší.

Stihli sme Paríž a ešte oveľa viac

Poobede sme už veľa času nemali, pretože nás ešte čakal koncert kapely U2, kvôli ktorej sme sa do Paríža vybrali. Kto už absolvoval koncert svetoznámej skupiny, vie, že ak chce mať človek dobrý výhľad, je potrebné prísť na miesto o pár hodín skôr a postaviť sa do radu. Koncert začínal o 18:30, k štadiónu sme došli o 16:00 a to už v radoch stála hromada ľudí. Mali sme lístky na státie, a hoci sa nám čakanie zdalo nesmierne dlhé, keď nás pustili dovnútra a zistili sme, aké dobré miesta máme, neľutovali sme ani minútu čakania. Bono nepatrí medzi najvyšších ľudí sveta, mala som však pocit, že ľudia, čo sa predo mňa postavili, áno. Ešte že si odskočili po pivo a ja som sa mohla nenápadne posunúť o kúsok vpred a koncert nie len počuť, ale čo-to aj vidieť. Nemusím hovoriť, že svetoznáma kapela ako U2 si dala záležať nielen na dokonalej hudbe, ale aj videoprojekcia bola fenomenálna. Okrem U2 a predkapely Noel Galagher sme mali možnosť zažiť aj prekvapenie v podobe celebrít, spomeniem len Lennyho Kravitza, ktorého vlasy kráčali pred ním aj za ním a pár francúzskych hercov, na ktorých som však nevidela a keďže Francúzi okolo mňa veľmi po anglicky hovoriť nevedia, ani som sa nedopátrala k ich menám. Ale pocit, že okrem nás je na mieste aj niekoľko desiatok celebrít, som si užívala.

Prekonala som strach

Musím sa priznať, že po útokoch v r. 2015 som mala z návšetvy Paríža (a vlastne akéhokoľvek veľkomesta) veľký strach. Strach je súčasťou nášho života a v posledných rokoch, keď počúvame o útokoch islamského štátu čoraz častejšie, ma strach neopúšťa. Neznášam lietanie, pocit, keď necítim pevnú pôdu pod nohami a lomcujú nami turbulencie, mi nepomáha. Navyše často trpím bolestivým tlakom v ušiach pri pristávaní. Ale nedovolím strachu, aby ma ovládal a zabránil mi vidieť krásy našej Zeme. Keby som neprekonala strach, s ktorým som sa vám priznala vyššie, nebola by som zažila Paríž po druhýkrát vo svojom živote, nezažila by som koncert U2, na ktorý sme tam išli, prišla by som o skvelé dobrodružstvo, ktoré naše manželstvo dobíja novou energiou a radosťou. Ale bol to boj. Vždy je to boj, keď mám prekonať strach.

Aký strach dokáže paralyzovať teba?