Som „iná“ Je to chyba?
Vyrástla som v relatívne veľkej rodine. Mala som troch bratov, no iba jednu sestru. A aj s tou sme boli odjakživa akýmisi protipólmi. Ona trávila čas s našimi dvomi sesternicami, ja s bratom a dvomi bratrancami. Ona bola maličká, ja veľká. Ona v pokoji presedela niekoľko hodín, ja som sa nezastavila asi ani v noci. Keď robila koláčiky, každému jednému venovala náležitú pozornosť a urobila z každého umelecké dielo. Ja som zase všetko rýchlo nacapala, no stihla dvakrát toľko.
Kedysi mi vadilo, že sme také odlišné. Bolo málo oblastí, v ktorých sme sa vedeli stretnúť, zhodnúť. Mali sme rozličné koníčky, odlišný okruh priateľov, akoby nás ani jedna mater ne-mala.
Proste, mali sme iný pohľad na veci, a vlastne aj na celý svet.
Dnes máme každá svoju rodinu a vychovávame deti. Znova, len to robíme odlišnými spôsobmi. Ona s deťmi kreslí, vytvára, hrá spoločenské hry. My chodíme, beháme, bicyklujeme sa. Všimla som si však, že hoci drobnosti a nepodstatné veci robíme stále každá svojským spôsobom, inak ako tá druhá, v tých podstatných veciach sme úplne rovnaké. Očakávame od seba a svojho okolia viac ako len povrchné témy, povrchné priateľstvá, viac ako povrchné hodnoty. Hľadáme dobro v tom druhom, pomáhame, kde môžeme a vedieme deti k Bohu.
Keď som mala narodeniny, dostala som od nej šálku. Bodky s pásikmi – úplne môj štýl. Možno ju takú pestrú kúpila podvedome, ale pre mňa to bolo ako že „trafila do čierneho“. Aj na tom sme sa totiž v puberte zvykli posekať. Ona by si totiž bodky s pásikmi nikdy spolu neobliekla. A mne naozaj nevadilo, ak som ich aj mala oblečené spolu. Čo však bolo ešte dôležitejšie, bol text na tej šálke:
Si originál.
Je úžasné byť jedinečná, odlišná a žiariť vlastným spôsobom.
Pri tej šálke mi to akosi došlo. Všetko zapadlo na svoje miesto. Táto odlišnosť mi na mne vadila. Že som nebola ako ona. Že som mala problém sa prispôsobiť v obliekaní, v účese, vo vystupovaní. Že som sa smiala tak nahlas, že ma bolo skôr počuť ako vidieť. A to ani nie som malá.
Bola som presvedčená o tom, že ona je prototyp „normálnosti“ a ja som iná, čudná. Pamätám si, že som sa dosť dlho snažila vtesnať samú seba do tých vzorcov správania, ktoré mi ukazovali svojím životom a príkladom moja mama a sestra. Nikdy sa mi to však úplne nepodarilo.
Teraz to beriem ako pridanú hodnotu. Teda, učím sa to tak brať. V tom nepodstatnom sa môžem odlišovať. Aspoň je život trochu zaujímavejší, ak nie sme všetci rovnakí. A možno rozumiem tým, ktorí tiež nevedia zapadnúť. Alebo niekedy aj nechcú. Ak sú však moje hodnoty a vnútorné motívy správne, potom ma to vonkajšie vôbec nemusí trápiť.
Myslíš si aj Ty, že nezapadáš? Máš pocit, že si „iná“? Vieš, že to vo svojom živote môžeš premeniť na pridanú hodnotu?
Krasne si to napisala Lydka
Miška, ďakujem Ti :)
Úžasne napísané…mám AS a presne takto som ja na to som so svojou sestrou…♥ Vždy bola takmer dokonalá, ja som bola všade, doslova…aj teraz keď sme už dospelé som ja ten extrém, blázon s veľkým srdcom, moja sestra je pokojná, rozvážna…dospelá, taká aká ja nebudem a v podstate nechcem byť, som šťastná taká aká som….Prajem Vám do živote, aby ste si ho užili plnými dúška s poznaním že ste krásna taká aká ste…s pozdravom a úsmevom…Neznáma, Petra :) ♥
Milá neznáma Petra, ďakujem Vám za krásne a úprimné slová! Môj syn je AS – ak ste náhodou čítali aj iné moje články, tak viete. Možno aj to ma udržiava v nie úplne bežnom režime, a tak to má byť.
Aj ja Vám prajem veľa radosti z každodenných maličkostí :)