Izraelské dobrodružstvo

KKeď sme sa zverili priateľom, že sa chystáme navštíviť Izrael, tak prvá ich reakcia bola: “A nebojíte sa?” Rovnakú otázku som potom dostala opakovane od ďalších ľudí, až ma to znepokojilo. Nie, netreba sa báť, treba len rešpektovať ľudí, ktorí tam žijú, vybaviť sa na horúce púštne podnebie a zvyknúť si na všade prítomných ozbrojených vojakov a čudné postavičky ortodoxných židov.

Väčšinou cestujeme bez cestovky, vyzbrojení len mapami, smartfónom a odvahou. Tak to bolo aj tentokrát, bez cestovky sa často musíte vynájsť, rýchlo meniť plány, ale zároveň budete mať zážitky, ktoré by ste inak nemali.

Keď sme v prvý večer prišli do Cesarei, na brehu Stredozemného mora nás upútala staroveká stavba rímskeho aquaduktu pochádzajúca z čias Herodesa Veľkého. Slúžil ako privádzač vody z hory Karmel do vzdialenej Cesarei.

Už sa stmievalo a my sme videli len tiene ľudí pod oblúkovitými arkádami aquaduktu. Niektorí si opekali, niektorí len tak pozorovali posledné ´červánky´ nad morom. Vo vzdialenejšom oblúku sme počuli smiech a videli plápolať oheň. Manžel sa tam vybral urobiť si fotku. O chvíľu na mňa mával a naznačoval mi nech prídem. Keď som sa tam prebojovala haldami piesku, tak už sedel v kruhu mladých arabských chlapcov. Prezradili nám, že oslavujú piatok a robia to tak zakaždým, ponúkli nám pizzu, čipsy a pitie čo mali, rozprávali sme sa o živote v Izraeli, o ich práci, o tej stavbe pod ktorou sedíme, hovorili nám svoje mená, ktoré som si nebola schopná zapamätať. Strávili sme s nimi asi trištvrte hodinku a potom sa rozlúčili.

Na druhé ráno sme sa išli prejsť pozdĺž aquaduktu. Odrazu tam zaparkoval autobus, vyskákali turisti, posadili sa do tieňa, sprievodca niečo hovoril, rozumela som len Byzantská ríša. Potom si urobili pár záberov, cvak, cvak a zase naskákali do autobusu a hajde za ďalšou pamiatkou. Dívala som sa za nimi a rozmýšľala, o koľko iný zážitok mám ja z tohto miesta. Oni zase rozhodne uvidia viac a majú asi ucelenejšie informácie.

Po tom čo sme prešli na severe Nazaret, Kafarnaum a Galileu, vydali sme sa na juh k Mŕtvemu moru. Treba podotknúť, že Izrael je veľmi drahá krajina. U Mŕtveho mora stáli krásne, ale veľmi drahé hotely, rozhodli sme sa v rámci šetrenia prespať vonku na pláži, ale aj preto, lebo sme plánovali vstať už o 4 ráno a vyjsť na pevnosť Masadu a nechcelo sa nám utrácať tak veľké peniaze za pár hodín spánku. Na pláži bolo všetko, sprchy, záchody. Práve sme sa rozhliadali, kde sa zložíme, keď tam zaparkovalo policajné auto a dvaja policajti začali skúmať pláž. Aha, tak to bude možno problém, sedeli sme na múriku a sledovali ich. Zo zábavy som zahlásila: “Choď sa ich spýtať kde sa na pláži najlepšie nocuje.”

“Dobrý nápad” povedal manžel a vydal sa k policajtom.
“Počkaj, zbláznil si sa, nemyslela som to vážne.”
Neskoro, už sa pustil s nimi do reči. Zachvíľu sa vracal s úsmevom na tvári. “Všetko som zistil, pokiaľ nerozložíme stan, tak tu kľudne môžeme spať, odporučili nám miesto na tráve pod palmami aby na nás v noci nefúkal piesok. Vidíš? ´Lína huba, holé neštěstí.’”

Tak sme sa tam rozložili, uvelebili sme sa v mäkučkej tráve a za nami stáli päť hviezdičkové hotely.

Keď som si ľahla a dívala sa na oblohu, napadlo mi, že ja teraz spím v tisíc hviezdičkovom hoteli.

A neboli sme jediní s rovnakým nápadom, tráva okolo nás sa pomaly zaplňovala rovnakými bezdomovcami, ako sme boli my. Ponorila som sa do spánku a spala takmer celú noc, kým ma nad ránom nezobudil silný dážď. Počkať, dážď?! Teraz? Vyskočili sme, schmatli spacáky a vtedy sme si uvedomili čo sa deje. Nebol to dážď, to sa len spustil automatický zavlažovač trávnikov. Stáli sme na chodníku a cvrčala z nás voda. Dosúkali sme sa do auta. Boli tri hodiny ráno, mali sme vstávať o štvrtej, to sa už ani neoplatí ísť spať. Prezliekli sme sa, trochu posedeli a potom naštartovali auto a presunuli sa zopár kilometrov smerom k Masade – Herodesovej stredovekej pevnosti. Začali sme k nej vystupovať haďou cestičkou ešte potme, ale už pomaly začínalo svitať. Na vrchole sme sa posadili, trochu vydýchli a o chvíľu boli svedkami nádherného východu, keď sa slnko vyhuplo spoza vyprahnutých kopcov Júdskej púšte a osvietilo túto viac ako 2000 rokov starú pevnosť a Mŕtve more pod ňou. Ešte chvíľu si vychutnávame príjemný vánok, pretože vieme, že o chvíľu slnko naberie silu a začne úpek. Rozľahlosť pevnosti svedčí o niekdajšej sláve. Tu na vrchu púštneho kopca mal Herodes – ten veľký hedonista – kúpele, sauny, bazény, rozhľadne, kostol a obrovské sklady na potraviny a zbrane. Pevnosť slúžila ako ochrana pred nepriateľom, alebo vlastným ľudom. Z okolitých hôr dômyselným spôsobom chytali vodu do obrovských skalných cisterien. Prechádzame sa rozvalinami pevnosti, znovu nasávame atmosféru dávnych časov a ja žasnem nad dômyseľnosťou Herodesových ľudí. Táto pevnosť sa neskôr preslávila ešte jedným činom, už po Herodesovej smrti. Neskôr sa tu usadili zelóti, a keď Rimania obliehali a potom napadli pevnosť pod vedením Flavia Silvy, tak tu našli len mŕtve telá obyvateľov – takmer 1000 ľudí – ktorí radšej spáchali hromadnú samovraždu, než aby sa podrobili Rimanom.

Schádzame späť dole haďou cestou, slnko neúprosne páli. Ľutujem ľudí, ktorí teraz vystupujú hore. O tomto čase by som radšej použila lanovku. Dole sa potom hodíme do Mŕtveho mora, ktoré je také teplé, že neposkytuje osvieženie. Smejeme sa nad čudnostou tohoto mora. Vytláča nás to ako špunty od vína, sedíme, ležíme a točíme sa v tejto slanej mase. Zvyšok dňa len leňošíme a oddychujeme, zajtra budeme pokračovať v ceste. Ešte toho máme veľa pred sebou: Eilat, Červené more a jeho korálové útesy, noc s nomádom v púšti, Jeruzalem a Tel Aviv. Máme sa na čo tešiť.

Boli ste už na Masade? Ak áno, aký máte z tejto pevnosti dojem?

Ak nie, nenechajte si ju pri návšteve Izraela ujsť. Stojí to za to.

Zdieľať
Andrea Mikletičová

O autorovi Andrea Mikletičová

Andrea pracuje ako fyzioterapeutka a svoju prácu má veľmi rada. Okrem toho má rada ešte kopu ďalších vecí a ľudí. Patria sem hlavne traja neustále hladní chlapci, jeden skvelý manžel, veľký chlpatý štvornohý miláčik, najkrajšie západy slnka na svete na kopci za domom, jej dedinka na Morave a dobrá káva na terase. Rada cestuje, sníva a vždy má rozčítanú nejakú knižku.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

4 komentárov na “Izraelské dobrodružstvo

  1. Krásne si to napisala! Úplne si vás tam viem predstavit :)

  2. Lýdia

    V mojej situácii je takáto dovolenka úplné sci-fi. Ale čítanie som si užila plnými dúškami, vďaka!

  3. Tak jsem se dočkal – mrtvé moře, ale jenom malá zmínka. Máte nějaký obrázek?
    „Tisíc hviezdičkový hotel“ pod širákem, tak to je naprosto dokonalé! Pouze pro nejbohatší (duchem a fantazií).
    Těším se na další pokračování.

    • Andrea Mikletičová

      Mŕtve more bolo skvelé, bola to obrovská švanda sa v ňom kúpať, nemôžem povedať že plávať, pretože to nešlo. Ale tiež sledovať reakcie ľudí, ktorí tam vchádzali po prvý krát, tak ako my. Ten úžas nad neskutočnosťou a čudnosťou tohto mora. Ale, úprimne, jedno poobedie a ráno k tomu mi úplne stačilo. Neviem si predstaviť tam stráviť týždeň, iba ak z liečebných účelov. Mám radšej plávanie, potápanie sa a sledovanie podmorského sveta, nič z toho tam nešlo. Nedá sa mu však uprieť, že je absolútne výnimočné a ten deň si navždy zapamätám.
      Ďakujem Vám, môjmu najvernejšiemu čitateľovi za komentár a nadšenie, ktoré z Vás zakaždým sála.
      Andrea

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *