Nikdy sa nevzdávaj

Od malička rada píšem. Ako ranná teenagerka som dokonca písala romány. Romantická duša ovplyvnená televíznymi seriálmi, nenaplnenými túžbami a tajnými platonickými láskami som sa ponárala do svojej fantázie a tvorila. V papiernictve som si kúpila písanku so širokými riadkami a pustila sa do práce. Štylistika prvých noviel bola na úrovni scenára: jednoduché vety, sem tam priama reč, občas ľahký popis scény a nejaký ten pohyb, aby sa nepovedalo. Nikoho som nenútila, aby to čítal, bolo to iba moje tajomstvo, môj svet, ktorý mi robil radosť.

Ale potom prišiel na návštevu strýko. Strýko bol veľký filozof, vzdelanec, človek s ťažkou životnou skúsenosťou, ktorý vedel, ako to chodí. Nemal deti a svet fantázie malého dievčaťa mu bol cudzí. Moja babička ma vždy neskutočne podporovala a ľúbila, všetko, čo som robila, videla ako úžasné a krásne. Rada som sa jej zdôverila aj s mojou spisovateľskou záľubou a ona ju so mnou prežívala. V túžbe pochváliť sa šikovnou vnučkou nanútila strýkovi románové písanky, aby ako sčítaný mudrc posúdil, či zo mňa niečo bude. Vedela som, že je zle a nemala som veľkú ochotu pustiť romány z ruky. Kto však poznal babičku, vedel, že to bolo zbytočné. Strýko si zobral písanky so sebou a o pár týždňov mi ich poslal späť aj s listom. Opísal mi v ňom odsek zo svojej obľúbenej knihy od nejakého svetového autora. Bohatým jazykom opisoval beh koňa. Ako by som ho videla. V pár riadkoch zachycoval každý pochyb, napätie svalov, zrýchlený dych. Oproti tomu vyzerala moja písanka ako totálna zlátanina. Školské cvičenie. Zoznam, čo nakúpiť. A čo viac, strýko nezabudol dodať, že mám svoje romány spáliť a začať odznova a lepšie. Vedela som, že má pravdu, ale bolo mi to ľúto. V tej chvíli som sa cítila nesmierne zranená a frustrovaná. A zošity som skutočne zničila.

Od písania som sa našťastie nenechala odradiť a stále píšem rada a s chuťou. Možno už trošku viac kvetnato, ale Victor Hugo zo mňa nikdy nebude. Ani dnes nikoho nenútim, aby ma čítal. Je mi len ľúto, že nemám odložené svoje staré práce. Ako rada by som si ich teraz pozrela, ukázala deťom a spomenula si na svet detstva. Strýko to iste myslel dobre, ale ja som k svojim deťom nikdy nebola takáto tvrdá. Verím, že všetko, čo kedy skúsime, má svoj zmysel. Aj jednoduchými prvými pokusmi sa učíme. Získavame cvik, ujasňujeme si, kam smerujeme a overujeme si, čo nás skutočne baví a za čo by sme sa pobili. Rozvíjame si fantáziu. A ako hovorievala moja babička: „Učený z neba nespadol“.

fotografia: pixabay


Čo by si mohla znovu skúsiť? alebo, Čo si v minulosti rada robila a mohla by si to v súčasnosti opäť „oprášiť“?

Napíšte nám ich do komentára!

Zdieľať
Eva Bechná

O autorovi Eva Bechná

Eva Bechna pochádza z Čiech, ale už 30 rokov býva v Žiline. Je mamou dvoch dospelých dcér a svokrou úžasného Španiela. Po rokoch intenzívneho materinstva si znova vychutnáva spoločný čas s najlepším priateľom, svojim manželom Ľubom. Rada pracuje s ľuďmi a zvlášť s deťmi v rámci svojho zamestnania pre Cirkev bratskú a OZ Stopy, ale aj mimo neho.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *