Rozhovor a jeden malý sociálny experiment

Johannesburg, námestie Nelsona Mandely, ja a môj manžel.

“Pozri sa na tých černochov, na ich vlasy, neuveriteľné čo dokážu vytvoriť na hlave, najradšej by som si ich odfotila”.
“Tak si ich odfoť.”
“Už som to skúšala, ale na fotke to vôbec tak nevyzerá.”
“Musíš ísť úplne zblízka aby to vyšlo.”
“Nemôžem ich fotiť zblízka.”
“Prečo?”
“To je blbé”
“Samozrejme ich musíš požiadať, či si ich môžeš odfotiť.”
“Na to asi nenájdem odvahu.”
“Čo sa ti môže stať? V najhoršom prípade povedia, že nie, čo nepredpokladám. Muselo im trvať hodiny, kým dosiahli takýto účes, keď prídeš a oceníš ich námahu, tak ich len potešíš.”
“Ty si iný, tebe to ide tak ľahko, nadväzovať kontakt s ľuďmi, až ma niekedy tým štveš. Ja to tak neviem, mám problém len tak nadviazať rozhovor s cudzími. Vôbec na to nemám odvahu.”
“Ani mne to nejde ľahko. Raz som čítal o jednom chlapíkovi, ktorý sa rozhodol, že každý deň začne rozhovor s niekym cudzím, s predavačkou, ktorá mu vydáva peniaze, s chlapíkom čo stojí na zastávke, aj keď len dve tri vety. A jeho život začal byť omnoho zaujímavejší. Vieš koľko veľa príbehov je okolo nás, každý človek má nejaký.”
“Teraz si mi pripomenul jeden citát od Pabla Nerudu, ktorý som nedávno čítala. Píše sa tam okrem iného, že

začneme pomaly umierať keď chodíme stále po tých istých cestách, nosíme stále rovnaké farby a nehovoríme s tými, ktorých nepoznáme.”

“Je to tak.”
“Ale toto je mimo mojej zóny komfortu.”
“Tak to zober ako taký malý sociálny experiment, vyskúšaš si na tom ako cudzí ľudia reagujú, keď ich na ulici oslovíš, oceníš ich účes a požiadaš o foto. Ak odmietnu, alebo sa na teba hlúpo pozrú, nič sa nedeje, za pár dní odchádzame na opačnú stranu zemegule, už ich nikdy viac neuvidíš. Ty zároveň prekročíš svoju zónu komfortu.”

Držím fotaparát, pozerám sa na krásnu mladú černošku s nádhernými vlasmi a naberám odvahu.

“Tak čo? Ideš?”
“Idem.”

“Dobrý deň, prepáčte, máte nádherné vlasy, veľmi sa mi páčia, myslíte, že by som si Vás mohla odfotiť?”

Tu je výsledok môjho malého sociálneho experimentu. Nikto nepovedal nie. Bola som zahrnutá kopou úsmevov, jedným pohladením a jedným objatím.

Aké sú Vaše malé či väčšie objavy?
Zdieľať
Andrea Mikletičová

O autorovi Andrea Mikletičová

Andrea pracuje ako fyzioterapeutka a svoju prácu má veľmi rada. Okrem toho má rada ešte kopu ďalších vecí a ľudí. Patria sem hlavne traja neustále hladní chlapci, jeden skvelý manžel, veľký chlpatý štvornohý miláčik, najkrajšie západy slnka na svete na kopci za domom, jej dedinka na Morave a dobrá káva na terase. Rada cestuje, sníva a vždy má rozčítanú nejakú knižku.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

2 komentárov na “Rozhovor a jeden malý sociálny experiment

  1. Andrea Mikletičová

    Nedávno mi jeden môj pacient povedal, keď som sa snažila skorigovať jeho zlé držanie tela, že pri chôdzi vždy pozerá do zeme….. pretože nemá rád ľudí. Chvíľu som na neho len zírala, kým som sa zmohla na nejakú odpoveď. Povedala som mu, že nielen že ho bude ďalej bolieť chrbát, ale že na tej zemi nikdy nič zaujímavé naobjaví.

  2. Tak tento blog jsem objevil až dnes, jste moje krevní skupina. V zahraničí vždycky hledám osobní kontakt (přiznávám většinou ženy) – stewardky, prodavačky, pokojské, číšnice…. Nikdy, opravdu nikdy jsem se nesetkal s negativní reakcí!

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *