Po jednej nepríjemnej konverzácii na internete a po náročnom dni strávenom v neustálej blízkosti mojich detí (ktoré nadovšetko milujem), počas týždňa, ktorý bol z tých náročnejších, som si v jeden večer povedala: „Ako dobre, že mám doma pracovný počítač, aspoň sa večer trochu odreagujem. Pri práci.“

Nikoho neodsudzujem, len chcem napísať svoj vlastný pohľad na pracujúce mamičky. Som jednou z nich.

A neraz som sa stretla s nepriamym odsúdením. Ako je možné, že nechám svoje ročné dieťa s cudzou ženou doma alebo v jasliach a idem do práce? Veď dieťa matku potrebuje zo všetkých najviac. Potrebuje, to je pravda. A ja som tu pre každé jedno z nich. Ale ľudia sú rôzni. Prvý rok som bola pri nej. Nonstop. Akúkoľvek prácu, ktorej sa venujem, chcem robiť dobre. Som introvert, to znamená, že si občas potrebujem dobiť baterky osamote. V tichu. Len ja a maximálne kniha. Za celý prvý rok môjho bábätka sa mi to podarilo iba párkrát. V práci sa odreagovať viem. Navyše sa cítim využitá, ostávajú po mne výsledky, úlohy, ktoré začnem aj dokončím a odčiarknem si ich v diári, čím si sama rátam body k dobre vykonanej práci. Nikto sa na mňa nevešia celých 8 hodín. Rozprávam sa s dospelými ľuďmi o dospeláckych témach, nemusím nikomu utierať zadok, sople, rozliaty čaj, vodu, mlieko…som potrebná plnohodnotná pracovná sila v tíme. V práci nepočúvam nikoho mrnčať a plakať, a tým pádom sa moja myseľ upokojí.

Domov sa ponáhľam s radosťou, neviem sa dočkať, kedy objímem svoje deti.

Pracovnú dobu som si prispôsobila tak, aby som o štvrtej už sedela doma pri stole s deťmi a s úprimným záujmom počúvala, čo prežili, potom sa hrala, starala, utierala sople a zadky, venčila psy aj deti a užívala si druhú polovicu dňa naplno.

Nemám rada, keď ma niekto čo i len pohľadom odsudzuje za to, že pracujem a pritom by som mala byť doma s deťmi. To, že najmenšie je s opatrovateľkou neznamená, že ho nemám rada. Neznamená to ani, že som zlá matka. Znamená to, že som žena, ktorá potrebuje pracovať. Neodsudzujem matky, ktoré pred prácou uprednostnia materstvo na 3,6…12 rokov. Mám niekoľko kamarátok, ktorým sa materská tak zapáčila, že už do práce ani nechcú ísť. Je to ich slobodné rozhodnutie.  A je to v poriadku. Ja taká nie som. Ale myslím si, že aj to je v poriadku. Z môjho pohľadu, radšej budem chodiť do práce a chvíľu prežívať dni veľmi rýchlo, akoby som mala deťom dopriať, aby mali prvé roky spomienky na to, že mamka bola neustále nervózna a kričala po nich, lebo sa necítila na materskej dobre. Materská je psychicky veľmi náročným obdobím. Výchovu sa mi darí lepšie zvládať, keď sa od detí trochu odreagujem.

Stretávate sa s odsudzovaním za to, kým ste alebo čo robíte alebo nerobíte? Ako sa potom cítite?