Cesta do Petry

Prekročili sme jordánske hranice. Prechádzame niekoľkými kontrolami, platíme výstupný poplatok, vyplňujeme nejaké vstupné papiere. Trvá to celkom dlho. Vietor zosilnel a zdvihol všadeprítomný piesok do vzduchu. Vyzerá to ako hmla, len ho máme plné oči, cítime ho aj na jazyku a do stehien a rúk bodá ako tisíc ihličiek. Manžel sa dohaduje s miestnymi taxikármi o cene, za ktorú by nás vzali do skalného mesta Petry. Ukrývam sa do jedného s klimatizovaných taxíkov.
Zachvíľu sa manžel vtlačí na sedadlo vedľa mňa a zahlási: „Ideme.“
Hodnú chvíľu sa mlčky vezieme pustou krajinou, všade len vyprahnuté červené kopce a púšť. Rozmýšľam, ako sa tu asi žije. Po chvíli prerušujem mlčanie a pýtam sa nášho taxikára.
„Kde sú mestá a ľudia? Vidím tu len púštne kopce.“
„Práve prechádzame cez dedinu.“ Prekvapí ma jeho odpoveď. Až teraz som si všimla zopár učupených obydlí vo farbe piesku a nejakú zahalenú ženu v diaľke.


Pridáva sa manžel.
„Ako sa žije v Jordánsku, ste tu rád?“
„Samozrejme, že nie.“
„Samozrejme, že nie??“ Opakujem jeho odpoveď.

Pomaly sa rozhovoril, prezradil nám, že rád cestuje a bol už vo veľa krajinách. Najdlhšie strávil čas v Maďarsku, kde učil arabčinu na súkromnej škole. Mal výborný plat, ubytovanie zadarmo, bavilo ho to, ale prepadol gamblingu. Vyhrával, aj prehrával, stratil skoro všetko, ale hlavne svoju priateľku. Vrátil sa do Jordánska, pretože tu je gamling zakázaný, a ako sám povedal, teraz potrebuje hlavne zachrániť svoj vlastný život.
Je najmladší z 19 detí, ale jeho otec má dve manželky. V tejto krajine sú povolené 4 manželky. On si však myslí, že to je nanič mať viac manželiek, lebo tie vzťahy sú potom komplikované, aj medzi deťmi. Sám to zažil.

 Najsilnejšie zážitky mám práve z rozhovorov s ľuďmi

Zastavujeme na nejakej kontrole, nerozumieme ani slovo, ale máme pocit, že to trvá nejak dlho. „Nejaký problém?“ Pýtame sa.
„Ale, dával mi hlúpe otázky.“
„Aké?“
„Či sa postíte.“
Je práve obdobie Ramadánu a moslimovia v tomto čase od úsvitu do západu slnka dodržujú pôst.“
„My?“
„Áno, povedal som mu, prečo by ste sa mali postiť, keď ste z Európy.“
Vidíme, že Ali, tak sa volal náš taxikár, má v aute kávu. Pýtame sa, či aj on v tomto čase dodržuje pôst. Nie, on sa nepostí. Nedáva mu to zmysel. Za to ho môžu posadiť na niekoľko dní aj do väzenia. Nie, nebojí sa, že by tam mohol ísť, lebo mu to je jedno. On musí žiť život, ktorý dáva zmysel jemu.
Prebrali sme ešte niekoľko tém o politike a kráľovi v Jordánsku, o cestovaní. Mladý muž sa nám zdá veľmi rozumný, ale tiež tak nejak zlomený.
Rozmýšľam nad tým, ako inak sa mi javí teraz, než vtedy, keď sme nastupovali do taxíka. Bol to pre mňa len nejaký anonymný Arab, taxikár. Teraz vidím človeka s vlastným príbehom, hľadajúcim svoje miesto na zemi. Bojujúcim, prehrávajúcim aj vyhrávajúcim. A ja sama som obohatená jeho príbehom.
Sme v Petre, lúčime sa s Alim, vchádzame do starovekého mesta vytesaného do skaly.

Keď človek cestuje, nie je to len o tej krajine, pamiatkach, kostoloch a architektúre, ale omnoho viac o tých ľuďoch, ktorí tam žijú. Najsilnejšie zážitky mám práve z rozhovorov s ľuďmi. Aj keď pre mňa nie je úplne jednoduché a prirodzené začínať ich, učím sa to.

Stalo sa Vám, že ste sa stali neplánovane a nečakane súčasťou príbehu nejakého cudzieho človeka?

Zdieľať
Andrea Mikletičová

O autorovi Andrea Mikletičová

Andrea pracuje ako fyzioterapeutka a svoju prácu má veľmi rada. Okrem toho má rada ešte kopu ďalších vecí a ľudí. Patria sem hlavne traja neustále hladní chlapci, jeden skvelý manžel, veľký chlpatý štvornohý miláčik, najkrajšie západy slnka na svete na kopci za domom, jej dedinka na Morave a dobrá káva na terase. Rada cestuje, sníva a vždy má rozčítanú nejakú knižku.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

2 komentárov na “Cesta do Petry

  1. Andrea Mikletičová

    Skvelé, predpokladám že ste ho poznal práve vďaka tomu, že ste s ním hodil reč. Ten život a svet je tak zaujímavý, keď ho človek má odvahu spoznávať.

  2. Jedním slovem – úžas! Vaše cesty jsou vždycky obrovským překvapením. Už se těším na blog od Mrtvého moře.
    PS. Jsem na tom s komunikací ve světě úplně stejně – mám rád osobní kontakt, nedávno jsem zařizoval praxi ve škodovce studentovi z Nepálu (studuje v Číně), kterého jsem potkal v masážním křesle na letišti v Dubaji.

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *