Vidly v nohe

Mám pocit, že už pol dediny vie, že som si zapichla vidly do nohy. A vlastne to už viete aj vy. Veru, išla som oberať čerešne, a keďže čerešne rastú hore, vidly položené na zemi som si nevšimla. A už sa mi jeden hrot zapichol medzi prsty. Najprv som statočne znášala bolesť nohy, no po tetanovke už aj bolesť ruky. Prespala som toľko z poobedia, koľko sa dá pri štyroch deťoch pobehujúcich po dome a dvore. Čiže asi štvrťhodinku. A štekala som na všetky strany: na štyri deti, aj na psa. Od bolesti a od bezmocnosti. Bola to záležitosť dvoch dní, ale pre mňa skúsenosť na celý život. Uvedomila som si totiž niekoľko vecí:

Akokoľvek sa človek snaží, ak je chorý, strápený a boľavý, je takmer nemožné reagovať milo, láskavo, jemne a mierne.

Zároveň som si uvedomila, že človek, ktorý takto reaguje nemusí byť ani hrubý, ani zlý a ani neprajný, možno že je len zranený.

Tiež som pochopila, že vidly v nohe nie sú najťažším údelom. Čo tak vidly v srdci? Človek nemusí byť zranený len na tele, o koľko častejšie je zranený na duši, na duchu. Takýto človek nemá šancu reagovať „správne“.

Vyplýva mi z toho niečo, čoho by som sa rada držala: Ak vidím človeka, ktorý práve nezareagoval tak, ako by som očakávala, ako budem reagovať ja? Spomeniem si na svoje vidly v nohe, uvidím ho v inom zornom uhle?

Zdieľať
Lýdia Podobná

O autorovi Lýdia Podobná

Aj keď po rokoch nie je oficiálne na materskej dovolenke, väčšinu času je doma. Pracuje, stará sa o štyri deti...a občas píše. Nedávno jej vyšla knižka “Keď dva a dva je päť - Zápisník matky” v ktorej je spísaných posledných pár rokov života v ich rodine - s radosťami aj starosťami, s vrcholmi aj dolinami. Má rada knihy, šport, matematiku, hudbu a cudzie reči - asi z každého rožka troška.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *