Silné ženy
Vyspelá spoločnosť je dnes plná nezávislých a silných žien. Teda, aspoň to tak pôsobí. Feminizácia v pôvodne vyslovene mužských odvetviach je zjavná a neustále zvýrazňovaná. Silné ženy. Pod týmto pojmom si zrejme každý predstaví niečo iné, no väčšina má túto predstavu spojenú s obrazmi superhrdinky na štýl Wonder Woman, ktorá chce a vie zachrániť celý svet. Žena vzdelaná, finančne nezávislá, dobre oblečená, vždy upravená, taká, čo si v konflikte zachová chladnú hlavu, vie šéfovať veľkým pracovných kolektívom a robí to s úsmevom a veľkou rozvahou – proste obraz, ktorý rovnako ako zázračné perleťové jednorožce neexistuje. A myslím, že všetci to vieme.
No napriek tomu, žena zastávajúca nejakú funkciu, žena vzdelaná alebo jednoducho žena pôsobiaca silným dojmom je často takto braná. Ona zvládne všetko a zvládne to sama. Veď ona nikoho nepotrebuje. Ani muža, ani deti, ani pomoc.
Tento rok končím svoje šestťročné štúdium medicíny a stanem sa lekárkou. Dúfajme. Keď to niekomu poviem, väčšinou sa stretávam s obdivom alebo rešpektom. S falošnými predstavami ľudí, že „som za vodou“ a vlastne ma po škole celý svet čaká s otvorenou náručou, mám zabezpečené bývanie a v nemocnici už pravdepodobne primári všetkých oddelení spoločne chystajú raut na privítanie mojej maličkosti. Preháňam, ale pripadá mi to tak. Myslia si, že som silná a som s tým v rovnako silnej pohode.
Pravda je však taká, že predo mnou je jedno veľké prázdno. Neviem ani, v ktorom meste budem bývať, na aké oddelenie mám ísť, či sa tam hodím, či to zvládnem, či si zarobím dosť, aby som sa uživila sama. Mám urobiť rozhodnutia bez nápovedy a ja ich robiť naozaj neviem. Neviem, ako. Neviem, kde začať. Cítim sa malá, bezvýznamná a nekompetentná. V tom boji osamelá. Ako dievčatko, čo potrebuje objať a chytiť za ruku, povzbudiť a niekoho, kto by mi povedal, že to bude dobré a že spolu to zvládneme. A keď o svojom zvláštne oslabenom vnútri niekomu poviem, akoby mi ani neveril, mysliac si, že hrám falošnú skromnosť.
A tak teda rozmýšľam – silné ženy, čo je v ich vnútri? Lebo verím, že ja nie som výnimka a dám ruku do ohňa za to, že doma, v skrytosti, keď nikto nevidí ich plač do vankúša, už také silné nie sú. Už nie sú také nezávislé. A potrebujú niekoho. Priateľky, čo im budú venovať pozornosť alebo muža, čo sa namiesto nich postará o ťažké veci.
Sama viem, že mnohokrát žijem v kontraste toho, čo sa odo mňa očakáva a tým, čo vo vnútri prežívam. Ženy sú akoby predurčené byť zraniteľnejšie a krehkejšie. A je to úplne v poriadku. Navonok sú možno silné, lebo musia byť, ale v ich vnútri môže byť maličké ustrašené stvorenie.
Je klamom, že silné ženy nikoho nepotrebujú. Preto si myslím – stojí to za to skúmať hlbšie. Hľadať, či vo vnútri viacvrstvovej matriošky nie je ešte jedna bábika – menšia, ako sa navonok zdá.