Po pôrode matka ohlúpne…

Počuli ste už o tom? A vraj to tak má byť. Aby matka príliš nerozmýšľala nad tým, čo má robiť, ale konala inštinktívne. (To len na úvod… aby sme sa správne naladili ;))

Prechádzam archívom článkov na blogu, spomínam si na tie, ktoré ma pobavili, inšpirovali alebo nejakým spôsobom podráždili… Som si istá, že to všetko sú emócie, ktoré patria k dobrému blogu.
Spomínam si aj na článok, ktorý som písala pred viac než tromi rokmi ako čerstvá mamička. Čítam ho a rozmýšľam, koľko mám ešte času, kým sa preberie dieťa č. 2. Má pár týždňov a ja som opäť niekde tam, kde som bola pred tými tromi rokmi. Vlastne nie. Som trochu inde.

  • Dieťa č. 1 malo všetky veci vyžehlené z obidvoch strán. Dieťa č. 2 má vyžehlené veci, ktoré budú na ňom vidieť babky a doktorky. Z jednej strany.
  • Dieťa č. 1 som položila vždy len na miesto starostlivo prikryté čistou látkovou plienkou. Pri dieťati č. 2 si niekedy neviem spomenúť, kde som ho položila.
  • Dieťa č. 1 sme vychystávali von dvaja dospelí ľudia. Dieťa č. 2 sa von nevychystáva. Naposledy šlo von v tom, v čom sa ráno zobudilo (a vlastne aj ja).
  • Dieťa č. 1 malo za každých okolností pripravené čisté oblečenie na prezlečenie. Dieťa č. 2 má svoje pyžamko zababrané od trblietavého lepidla svojej staršej sestry. Aj niekoľko dní…

No, dalo by sa pokračovať. Ale o tom nechcem písať. My sa vážne snažíme a myslím že nášmu bábätku je pri nás dobre. Ľúbime ju z celého srdca. Pravdepodobne ju strašne rozmaznáme, pretože my sme sa rozhodli, že ju ideme nosiť. A veľa. Dieťa, ktoré bolo 40. týždňov schúlené v brušku a nepoznalo doteraz nič iné ako tlkot maminho srdca, jej dych a pohyb sme sa rozhodli nezašnurovať do perinky. Dokonca ju ani nenecháme “trénovať” si hlasivky, ale keď plače, tak ju berieme na ruky. Och, čo nám z nej len vyrastie. No a neviem ako vy, ale ja jedávam, keď som hladná. A niekedy to býva častejšie ako raz za tri hodiny. A naše dieťa, našťastie, tiež vie povedať kedy je hladné. A prečo o tom píšem?
Pretože som nebola vždy taká frajerka. A tiež mám napočúvané to známe: “Naučíš si ju a nebude chcieť zaspať inak…”, “Zvykne si a ty budeš musieť…“, “Nenechaj sa dieťaťom manipulovať!”
A tiež som sa bála že “si ju naučím”. A tak som čítala múdre knihy a zabudla som, že mám ostať “ohlúpnutá”.

Lenže ja už som teraz veľmi múdra skúsená matka a viem, že dieťa sa nebude kojiť do 16 rokov. Predstavte si, ale fakt! Strašne veľa som si o tom preštudovala. Všetky výskumy to potvrdzujú.
A dokonca, že až príliš skoro dokáže povedať: “Nechaj ma! Choď preč!” (teda vlastne “chod pueč”).
A dokonca už viem, že sa raz stane aj taká nepredstaviteľná vec, že sa ráno zobudíme a budeme mať v posteli veľmi veľa miesta.
Takže dovtedy priatelia, si my naše deti ideme “naučiť”. A už sa nebojíme. Naučiť na to, že kým chcú, mamine a tatove ruky sú tu pre ne. A že v noci čakáme kedy pribehnú, aby sa mohli pritúliť. A vďaka tomu noseniu, ktoré nám tak “strašne komplikuje život” a dieťa si nás ním “zotročuje”, môžeme všetci štyria chodiť spolu kde len chceme. Do našej obľúbenej reštaurácie, na prechádzku do lesa…
A možno im tie veci nakoniec aj vyžehlím z tej druhej strany. Ale to má čas… Teraz ideme stavať bunker. Veď mám predsa voľné ruky.


Cítili ste to niekedy podobne? Alebo úplne inak? :) Budeme radi ak sa o to s nami podelíte v komentároch.
Zdieľať
Anna Maršalová

O autorovi Anna Maršalová

Pochádza zo Žiliny. Niekoľko rokov pracovala v oblasti kultúry (PR), no dnes už nechce byť ničím iným, len mamou. Je veľmi vďačná za svojich priateľov, často a rada s nimi trávi čas, najradšej pri dobrom jedle. Zaujíma sa o možnosti alternatívneho vzdelávania detí a vytrvalo sa pokúša zorganizovať svoj čas a domácnosť. Stotožňuje sa s výrokom: ,,Najradšej mám, keď mám doma upratané. Je to tých najkrajších 5 minút z celého dňa."

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

27 komentárov na “Po pôrode matka ohlúpne…

  1. No tie ohlúpnuté matky stretávam každý deň na ihrisku, ktoré svojim deťom dovolia úplne všetko, pretože od narodenia im neodoprú nič (kojenie kažých 5 minút, spanie v manželskej posteli, ukladanie kedy chce dieťa nie rodič), žiadne nastavenie hraníc a potom to takto vyzerá, plné poradne rozmaznanych deciek, ktoré potrebujú individuálny plán v škole lebo sa nevedia prispôsobiť požiadavkam. A áno aj ja mám dieťa, ktoré v roku a pol pomáha, vie čo môže a čo nie, vie kedy má ísť spinkať a ako sa spávať na ihrisku a ako v kostole. Ľudia sa čudujú že ako je to možné, že je taký zlatý a ja na to vždy vravím že je to výchova láskyplnej prísnosti.

    • Anna Maršalová

      Mila Bea, dakujem za Vasu reakciu.
      Clanok nie je o tom, ako vychovat deti, ktore su povazovane za poslusne. O tom mozno inokedy ;) Je o slobode pocuvat svoj instinkt. O reagovani na potreby deti v ich rannom veku.
      Verim, ze sa netreba bat dojcenia “na poziadanie” ci spolocneho spania. Zatial nam to doma “nekoliduje” so stanovovanim hranic. Prave naopak.
      Je super ze Vy ste doma spokojni a funguje Vam to tiez podla Vasich predstav.

  2. Ahoj Ani! Mame tu vzacnu vysadu, ze pozname Lasku, ktora je nadgeneracna. Nech mas kazdy den vynimocny a krasny so svojimi princeznickami a milujucim tatom.Majus

  3. Neviem, či sa to patrí, či nie, mne – Aničkinej svokre / to pomenovanie je mi cudzie, lebo my dve sme Aninka a Majuš/ reagovať na tento milý článok. Ale budem. Mám momentálne taký dobrý čas. Akurát mám rozčítanú praktickú príručku : Škola bez poražených od Thomasa Gordona – / alebo ak chcete aj : rodina bez porazených – týka sa to všetkých, ktorí majú nejaký vplyv na výchovu/ úžasná kniha v tom, ako komplikujú život učiteľom, vychovávateľom či rodičom 2 prístupy – autorita moci vychovávateľa a autorita moci vychovávaného. Ani 1. ani 2. nie je účinný. Viem, viac by sa to patrilo rozvíjať tieto úvahy pri vekovo riskantnejších, no ale platí stará múdrosť: ” Čo zaseješ, to budeš žať!” Aby z dieťatka vyrástla tvorivá osobnosť, schopná byť ďalej advokátom / poradcom/ pre iných, musíme jej pripraviť dobrú živnú pôdu už v útlosti.
    Na mojej Aničke si vážim jej novátorský prístup a chcenie posúvať sa ďalej. Určite ten výraz ” ohlúpnutá” nie je dôvodom na “dotknutie sa niekoho”. Mne to signalizovalo, že …Aha!… Nie zákon, ale láska – citlivosť na potrebu toho druhého. A to vôbec nevylučuje stanovenie istých hraníc a limitov. Poviem vám tajomstvo : V tom je Anička SUPER! Ja som pedagogička, ale mám sa od nej čo učiť.
    Takže záverom: Nechajme srdce biť pre svoje deti , pozorne načúvajme ich potrebám a Láska nám povie, čo v danej chvíli je nutné urobiť, aby zvíťazila múdrosť a nie hlúposť . Majuš

    • Anna Maršalová

      Ahoj Majus :) Som rada, ze si sa tu zastavila. Urcite budes vitana so svojimi postrehmi aj pri inych clankoch.
      A co sa tyka tohoto clanku – som rada, ze to citime podobne. Ako tak pozorujem okolie, je to celkom vzacna medzigeneracna “zhoda” ;)

  4. Ak inštinktívne, znamená srdcom, tak s tým môžem z časti súhlasiť. Ale:
    Hoci vychovávame už tretie dieťa, nepatrím na príklad k tým, ktoré inštinktívne a bez zábran tasia prsia na verejnosti, aby nakojili svoje dieťa. Môžete ma volať prudérna, hanblivá, no neviem kde sa to vo mne berie. Dokonca, sa hanbím, keď tak vidím konať moju kojacu kamošku. Inštinkty sa, teda aspoň u mňa, menia v závislosti od únavy, opotrebenia, stresu, situácie a pocitov. Preto sa na ne nedá vždy 100 percentne spoľahnúť. Ale nie o tom som chcela.
    Chcela by som prehovoriť za tábor mamičiek, ktoré tak ako Maruška, vychovávali deti podľa rád overených časom, t. j. ktorých deti mali denný režim. Môžem asi hovoriť len za seba, ale nám veľmi pomáhal v plánovaní dňa, nakoľko som vždy vedela, čo nasleduje a mohla som sa na to pripraviť. Myslím, že aj naše detičky boli kvôli nemu spokojné a kľudné. Možno rutina a režim nie je pre všetkých, hlavne spontánnych jedinvov, ktorí sa neradi nechajú obmedzovať nejakými pravidlami. Ale:
    Tak ako aj Pán Boh nám dal 10 Božích prikázaní, vďaka ktorým môžme zažiť život v plnosti, tak aj režim má naučiť deti nejakým pravidlám. Veď o tom je predsa rodičovstvo, či nie? Hoc aká hra, ktorá má nastavené pravidlá, dáva hráčom pocit istoty, či to je fotbal, šachy, čokoľvek. O to viac by to malo platiť v rodičovstve. Nechať sa viesť potrebami dieťaťa je preto nie vždy schodná cesta. Dokonca aj v škôlke majú deti režim dňa. Možno by stálo za zamyslenie prečo to tak je? A preto môžem s Aničkiným výrokom súhlasiť len z časti. Veď Pán Boh nám dal aj rozum, nielen srdce a určite by nechcel, aby sme OSTALI OSPROSTENÉ. Len treba nájsť rovnováhu medzi obomi, t. j. srdcom a rozumom. Napr. rozum hovorí, že novorodenec do troch-štyroch mesiacov zdvojnásobí svoju pôrodnú váhu a do roka takmer strojnásobí! To znamená okolo 10kg lásky. Je môj chrbát pripravený na takúto záťaž, alebo budem v tichosti trpieť, ale všetkým budem dokazovať aká som skvelá matka? Lebo svoje dieťa nosím a dávam mu tak pocit bezpečia? Možno tie kočíky predsa len majú nejaký význam……
    Manduka mamičky, dúfam, že ma teraz neukameňujete :-)

    • Anna Maršalová

      Ahoj Evka,
      tesim sa aj tomuto komentaru. Ako pisem, dobry blog ma podnietit rozne emocie, nielen suhlasne. Inak by asi ani nemal zmysel.
      Akurat neviem v celom clanku najst nieco co by spochybnovalo cokolvek co pises ;) Citam ho znova a znova. (a myslim, ze som nepouzila ani slovo ‘osporostene’)

      Aj nase deti maju rezim, aj pevne pravidla, a dokonca aj 2 kociky :) A dat im jest vtedy ked chcu pre mna neznamena “vytasit prsia na verejnosti”. A ked ideme s nosicom na prechadzku do lesa (lebo tam to s tym kocikom az tak dobre nejde) neznamena to, ze dokazujem okoliu aka som super matka (inak, vonku vela nosi nas silny tato, a pre neho je aktualnych 6 kg malickost ;)).

      Clanok som napisala len preto, ze som zazila pocit kedy som sa bala, ze dieta sa da rozmaznat alebo pokazit tym, ked budem reagovat na jeho potreby.

      Ked sa nasa Amalka (dieta c.2 ;)) narodila, spinkala len vtedy ked lezala na nas. Kedysi by som sa asi bala. Co ju to len naucim? Ale uz raz mi toto babatkovske obdobie tak rychlo preletelo, ze som vedela, ze je to len okamih. Tak sme spolu par tyzdnov spali takto. Trosku neskor sme vyskusali nosenie a zrazu som sa citila ohromne slobodna. travila som cas s muzom, starsou dcerkou… Vonku, kdekolvek…
      A dnes? Amalka ma necele 3 mesiace a prave spokojne odfukuje v kociku. Co bude za mesiac, za dva? Neviem. Ona nam asi povie. Mozno pojdu zuby a bude sa potrebovat zas viac tulit. A budeme zas zaspavat v nosici, satke…Uz teraz sa na to tesim. Nebojim.

      Bolo by mi asi dost smutno ak by bol moj clanok dovodom na prestrelku medzi nejakymi dvoma ‘tabormi’. (btw, oni naozaj existuju???)
      Len si velmi zelam, aby bol povzbudenim pre vsetky mamy, akekolvek pochybnosti by mali o svojich rozhodnutiach, aby sa nebali nadychnut a nechali sa niest… urcite to budu robit spravne ;)

      • Ahoj Anička,

        Len na vysvetlenie, čítam si tvoj blog z pohľadu niekoho, kto si dovolil darovať ti nejakú múdru knihu, v ktorej sa, mimo iného, spomína aj trojhodinové kŕmenie. Mrzí ma, že ťa to ako matku zneistilo a zdá sa, že skomplikovalo život. Nebolo to mojím zámerom, práve naopak. Pri čítaní som nadobudla dojem, že sa z tej knižky a jej rád vysmievaš, a preto som reagovala tak, ako som reagovala. Ak som sa ťa dotkla, tak mi prosím odpusti.
        Na záver len toľko, že hoci možno obe inklinujeme niekde inde, (ty rozmýšľaš viac srdcom a ja rozumom), som vďačná Bohu, že si v mojom živote. Určite by som nikdy nechcela spochybňovať teba ako maminu ani tvoje výchovné metódy. Robíš skvelú prácu, len si ver.

        • Anna Maršalová

          Evi moja :) no tom som rada , ze si to Ty :)
          Mrzi ma, ak si mala pocit, ze sa vysmievam z knizky. Ako prvomatke mi velakrat velmi pomahala. Dokonca som ju odporucala a pozicala kamoskam. Nasla som v nej vela rad, ktore vyuzivam dodnes. Len niekedy som tak velmi chcela aby nam to fungovalo presne tak ako v nej, ze to skoncilo tak, ze plakalo aj babo aj ja… Napr. metoda “rozptylit dieta aby zabudlo na plac” sice fungovala, dokonca velmi dobre. Ale dnes sa sama seba pytam preco som sa tak bala dat jej to “prso”. Ze ju na nieco naucim?

          Bol to okamih. Juli sa dnes nechce ani dojcit, ani nosit a zaspava v svojej postielke. A preto sa dnes s velkou radostou vrham do obdobia, kedy mozem mojmu babatku opat pomahat zaspat. Aspon na chvilocku… Kym ma neposle “puec”.

          A som presvedcana ze rezim mame tiez. Akurat nie taky “knizkovy”. Tiez mame pravidelne spanky, vdaka Bohu zatial aj velmi vydatne. Akurat uz nemam pocit, ze babo musime od zaciatku ucit na svoju postielku, resp. zapavat same. A kedze dojcenie nepovazujem len za uspokojenie hladu, tiez sa ho nesnazim napasovat do 3-hodinovych intervalov.

          Podla mna je fajn, ked si clovek moze z tych informacii co sa k nemu dostane nejak namiesat to svoje. Podla toho ako to citi, ake ma dieta a v neposlednom rade ake ma okolnlosti doma (starsie deti, praca… )

          Clanok som nepisala preto, aby som ukazala ako mi to ide, a ako to je spravne. Myslim, ze velakrat pridem este po radu. Urcite aj ku Tebe ;) A velakrat si poplacem ked budem mat pocit, ze to vlastne vobec nezvladam. Napisala som ho preto, lebo velmi silno ciitm, ze VSETCI mame to, ze babatka nesmieme na nieco “naucit” tak silno napocuvane z nasho okolia, rodin, priatelov… ze sa niekedy bojime nasledovat instikntk/srdce – nazyvajme to akokolvek.

          Evi, verim, ze sa s nasimi skusenostami budeme nadalej zdielat a obohacovat. Pre mna si casto vzorom v mnohých oblastiach. Tesim sa ked sa uvidime osobne a poriadne objimeme :*

  5. Anička ahooj, jeeej parádny blog :) Príjemné čítanie, ďakujem. Nuž, ja som mala jedno dieťatko a potom zrazu tri :)) A aj keď sa občas cítim ako z inej planéty, som vďačná, že sa nechávam viesť svojimi deťmi, ktoré ma denne učia hlasnému smiechu zo srdca, nebojácnemu postaveniu sa za svoju vec, neskutočnej asertivite, nadšeniu, umeniu byť a žiť pre prítomný okamih, úprimnosti a láske.

    • Anna Maršalová

      Ahoj Tinka! Haha :) Veru mame sa od nich casto comu ucit. Velmi rada niekedy privriem oci a snazim sa predstavit si samu seba na ich mieste v roznych situaciach…

  6. Zaujímavé čítanie, asi každá mama sa tu nájde. Na margo predchádzajúcej diskusie v komentároch, tiež si nemyslím, že by tu autorka akokoľvek vedome presadzovala nosenie a kontaktné rodičovstvo a odsudzovala iné prístupy k starostlivosti. Vyjadruje len svoj názor. Každá mama si to rieši po svojom a tak to má byť​.

    • Anna Maršalová

      Ahoj Matilda! Tesi ma, ze to citis podobne ;)

  7. Prepac anicka, ale mna ten tvoj clanok trosku urazil…..lebo ja som pocuvala rady starych mam a ziadne z mojich 3 deti vela nenosila a snazila sa ich co najviac nechat v postielke spat a tiez som ich nekojila viac ako 15 mesiacov a naozaj sa necitim, ze by som im tym ublizila, tiez som len robila, co som pokladala pre nich za najlepsie. Citala som aj vela mudrych clankov a knih ale neviem preco su tie stare rady tak odmietane. Ved aj ja si rada mojkam a mosim moje deti, ale vsetko s mierou. Som teda ohlupnuta mama?

    • Anna Maršalová

      Ahoj Maruska, som velmi rada ze pises. Nikdy by som sa neodvazila hovorit kolko nosenia, dojcenia, ci “tulenia” je dobre a spravne. V clanku som chcela poukazat na to, ze mama by mala podla mna ostat “hlupa” v tom zmysle, aby sa riadila svojim instinktom, ktory Ti povie kolko a ako dlho…
      Som si ista, ze VSETKY mamy robime pre nase deti veci najlepsie ako vieme. Drzme si palce ;)

      • Ano, mas pravdu materinsky instinkt je najdolezitejsi. Len som mala z toho taky pocit, ze ked niekto robi veci tym “tradicnym” sposobom, tak ich vlastne robi zle. Ale je to len moj pocit, verim, ze si to tak nemyslela a som aj tak rada za tvoj clanok. Nech sa ti dari s detmi a nech ta vedie Duch Svaty

        • Anna Maršalová

          Maruska, este raz vdaka za zapojenie sa do “diskusie”. Ved prave vdaka tymto komentarom sa tu na blogu deje to co sa ma :) Stretlo sa nas tu celkom dost mamiciek a kazda mame svoj pribeh. Ja si velmi vazim, ze ste si precitali ten moj a ja (a iste nielen ja) chcem zas poznat tie Vase :)

  8. Ja to volám laktačná demencia :) som na “dovolenke” a som tu pre nášho syna. Kedy inokedy sa s ním mám mojkať a nosiť ho? Keď bude mať šestnásť?

    • Anna Maršalová

      Ahoj Janka, nech sa dari a uzivajte si ;)

  9. Bala som sa,ze co so mnou je, ked sa citim hlupa… Zdalo sa mi,ze hlupnem…. A ono to tak ma byt? Aky je tento svet zvlastny :) Nemusim teda studovat nic navyse,ani sa nic nove ucit,aby som to “dobehla” – juchuuu :D Dakujem,spadol mi kamen zo srdca… (Alebo z hlavy ? :) )

    • Anna Maršalová

      Ahoj Borka, spokojne dalej “hlupni”. Je to to podla mna to najmudrejsie co mozes urobit. ;) Mile, ze sa tu stretavame :)

  10. pri tej “postelovej scéne” s predstavou prazdnoty mi až slzy vyšla …kukurička, pekne sa ti to podarilo napísať, pozdravuje ťa tiež-ohlupnuta-matka :)

    • Anna Maršalová

      Haha :) Asi tiez velmi dobre poznas vacsinu tych situaci :) Som rada, ze sme sa tu “stretli”.

  11. Lýdia

    Veru, aj ja som mala pocit, že som na materskej “ohlúpla”. Teraz však vidím, že opak bol pravdou. Sú to iné skúsenosti a vedomosti, ale také, ktoré žiadna škola nenaučí. Veľa zdaru do ďalších dní!

    • Anna Maršalová

      Vdaka! :* A tak tak, vsetkym mamam na materskej vela zdaru do dalsich dni!

  12. Napísané zo srdca a krásne! Posielam všetkým mamkám, čo poznám :)
    “Pre svoje dieťa si tou najlepšou mamou na svete! Pán Boh ti ho dal do tvojej situácie, tvojho charakteru, tvojich slabostí i predností. Pán Boh ti dal svoju dôveru, tak si aj ty ver :)”

    • Anna Maršalová

      Dakujem, potesilo velmi ;)
      A ano, tak nejak to asi bude. Ze kazdy z nas dostane presne to co ma dostat. ;)

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *