Keď sa vymenia roly
Počas tohto leta som na potulkách svetom stretla Kristínu, alebo radšej Christinu, keďže je z Ameriky. Ako ju opísať?
Vekovo niečo málo po tridsaťpäťke, energické vystupovanie, veselá povaha. Ako sama o sebe hovorí, je šťastne slobodná a slobodnou chce aj zostať. Väčšinu svojho dospelého života strávila v zahraničí na rôznych misiách. Najdlhšie sa zdržala v Kambodži /8 rokov/, kde sa stala matkou.
Išlo o jednu chudobnú rodinu s tromi deťmi. Christina im pomáhala tým, že prispievala na ich najstaršiu dcéru /nazvime ju/ Eli, aby mohla chodiť do školy. Keď otehotneli so štvrtým dieťaťom, ich rodinná situácia sa ešte viac skomplikovala napríklad už len tým, že v ich malej chatrči nebolo dosť miesta pre všetkých. A tak, po vzájomnej dohode si Christina adoptovala Eli, ktorá sa presťahovala k nej domov. Stala sa matkou pätnásťročného dievčaťa. Hoci by rada zostala v Kambodži, nateraz sa presťahovali späť do Ameriky, keďže Elin sen bolo študovať tam na vysokej škole.
“Aké pozoruhodné!”, povedala som si, počúvajúc jej príbeh. Je v tom láska, oddanosť, obeť. Aj som jej to povedala, na čo ona reagovala slovami:
“Vieš, čo je na tom celom to najlepšie? Keď som už mala Eli adoptovanú približne pol roka, navštívila ma jej biologická matka. Okrem iného sa ma opýtala, či viem, prečo mi dovolila adoptovať si jej dcéru. Myslela som, že viem, ale jej slová ma vyviedli z omylu. Vie, že som slobodná, a tak keď zostarnem, nebude sa mať o mňa kto postarať. Oni s manželom majú ešte ďalšie tri deti, na ktoré sa môžu obrátiť, ale čo ja? A preto je rada, že Eli bude so mnou. Ona mi vlastne dala svoju dcéru, aby som ja nebola sama!”
“Wooooooow!” Nič originálnejšie mi vtedy nevyšlo z úst.
Ešte stále mi jej slová znejú v ušiach.
Verím, že každá z nás zažila podobné situácie, keď si myslela, že pomáha, no v skutočnosti to bola ona sama, komu bola poskytnutá pomoc. Pre mňa to boli návštevy v domove dôchodcov. Ja, zaneprázdnená Darina si našla čas na “opustených starkých”. Z mnohých starkých sa vykľula inteligencia národa, ktorá ma učila o pokore k životu a aj to, že času je vždy dosť, len si ho treba dobre zadeliť a správne využiť.
A čo ty?
Vďaka za zdieľanie Darina:). Ale áno, spomínam, síce nešlo o záchranu, len o čas strávený s deťmi, aby ich rodičia mohli ísť na manželské rande, ale ta chvíľka s deťmi mala pre mňa nevyčislítelnú hodnotu. Nehovoriac o tom, že moja bránica sa neprestajne chvela a lícne svaly ma boleli od neustáleho smiechu:-D Áno, bola som to ja, kto získal…