Taký fajn plán

Náš najstarší syn to odjakživa nemá jednoduché. Po skončení prvej triedy sme ako rodičia podali žiadosť, aby mohol ročník opakovať. Pani riaditeľka sa nás snažila presvedčiť, že by mu to mohlo viac uškodiť ako prospieť, no nakoniec sme povolenie dostali. Chceli sme to preto, lebo bolo zjavné, že toho, čo má v hlave, je neporovnateľne viac ako toho, čo dá v škole navonok. Takže sa znova učil čítať, písať, počítať. Trošku to pomohlo. Ale potom sme prešli niekoľkými kolami psychologických testov, v ktorých sa mu potvrdila najprv hyperaktivita, potom poruchy učenia a napokon ešte aspergerov syndróm. Je pomocou vedieť, čo všetko brať do úvahy pri jeho výchove a vzdelávaní, ale tieto vedomosti zďaleka nestačia.

Častokrát prichádzame na rázcestie, na ktorom sa musíme rozhodnúť, či pôjdeme vľavo alebo vpravo. Či bude chodiť na hudobnú alebo na výtvarnú, prípadne zrušíme všetko. Či má chodiť do klasickej školy alebo do špeciálnej. Či je lepšie prinútiť ho cvičiť alebo telesnú zrušiť. A napokon, ako to v tej klasickej škole zmanažovať tak, aby to všetci prežili?

Toto bola otázka, ktorej som sa venovala celý minulý rok. Podali sme si žiadosť na asistenciu, tej však nebolo vyhovené. Nuž som si podala žiadosť, aby som ja mohla nastúpiť k synovi ako jeho asistentka. Viem, má to svoje “za” aj “proti”. Viem, že väčšina detí najviac pary vypúšťa práve pri svojich rodičoch, ani moje ďalšie tri deti nie sú výnimkou. Ale najstarší je aj v tomto výnimočný. Vyskúšala som si to v prvej triede, keď som povinne musela nastúpiť ako jeho asistentka, aj neskôr na hudobnej, keď pani učiteľka nechápala skoku v učení smerom vpred, keď som bola v triede prítomná. Dúfala som, že toto je ten najlepší plán. Ale ani tento môj skvelý plán nevyšiel.
Na oplátku mi však škola navrhla skrátenie vyučovania pre môjho syna. Bude chodiť do školy každý deň, no iba na prvé tri hodiny. Celý rozvrh sa prispôsobil tak, aby mal čo najviac základných predmetov. Ostatné ho mám doučiť doma a do školy pôjde iba na preskúšanie.

Mala som, pravdu-povediac, zmiešané pocity. Hlavou sa mi rojili takéto myšlienky: “To už je ako domáce vzdelávanie. Ja nie som “ten typ”, ktorý je na takéto niečo vhodný. Už by som aj rada robila niečo iné ako sa stále a naplno venovala deťom.” No táto ponuka prišla bez toho, aby som o ňu žiadala a ja som ju teda zobrala.

Myslím, že plán, ktorý som mala v hlave, bol veľmi fajn. Verím však, že ten, ktorý nám bol ponúknutý, nebol náhodou. Už prešiel pol rok a môj syn je oveľa pokojnejší a spokojnejší, do školy sa teší, má pocit, že má výhodu, a tak rád vstane ráno sám. Je samostatnejší, zo školy chodí sám a zatiaľ mi zakaždým povedal, že mu tá škola akosi rýchlo ubieha. Jeden deň dokonca vletel do dverí a volá: “Mama, ja mám asi halucinácie. Mne sa v tej škole totiž začína páčiť!” Viem, že vojna ešte nie je vyhratá, ale aspoň jednu-dve bitky sme so cťou zdolali.

A tak sa mi znova raz potvrdilo, že my ľudia – a hlavne rodičia – máme dobré plány pre seba aj pre svoje deti. Ale zažili ste už niekedy aj vy pocit, že existuje “vyšší” plán, o ktorom ste nevedeli? Budem rada, ak sa o to s nami podelíte v komentároch.

Zdieľať
Lýdia Podobná

O autorovi Lýdia Podobná

Aj keď po rokoch nie je oficiálne na materskej dovolenke, väčšinu času je doma. Pracuje, stará sa o štyri deti...a občas píše. Nedávno jej vyšla knižka “Keď dva a dva je päť - Zápisník matky” v ktorej je spísaných posledných pár rokov života v ich rodine - s radosťami aj starosťami, s vrcholmi aj dolinami. Má rada knihy, šport, matematiku, hudbu a cudzie reči - asi z každého rožka troška.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

6 komentárov na “Taký fajn plán

  1. Andrea Mikletičová

    Úžasná obetavá mamka, máš môj úprimný obdiv

    • Lýdia

      Andrejka, ďakujem! Stále si pripomínam, že každý deň máme novú príležitosť, ktorú treba využiť…a mne sa to zďaleka nedarí vždy, ale keď sa podarí, som veľmi rada!

  2. Darina

    Celý môj život po maturite bol asi výsledkom nejakého vyššieho plánu. Po pár týždňoch som nechala školu, celý zvyšok roka som pracovala a teraz opäť študujem- avšak tento odbor je na míle vzdialený tomu predošlému.

    • Lýdia

      Prajem, nech je tento druhý plán aspoň takým prínosom, ako pre nás ;)

  3. Zuzana Nováková

    Tak tomu sa hovorí zmena. Prajem veľa múdrosti na novej ceste. Myslím, že celý môj život je plný “vyšších” plánov. Momentálne jeden takýto žijem. Ani len vo sne mi nenapadlo, že by som sa niekedy mala stať opäť študentom…zdá sa mi však, že tento neplánovaný úsek cesty je pre mňa obohacujúci.

    • Lýdia

      Zuzka, vďaka, múdrosti nikdy nie je dosť ;) A teda: hor sa do nových neplánovaných obohacujúcich úsekov!

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *