O falošnom úsmeve a červených očiach

Depresia-slovo, ktoré sa aj ťažko vyslovuje, ešte ťažšie sa žije. Najmä, keď postihne niekoho z vašich blízkych a vy máte pocit absolútnej bezmocnosti. Viem, že sú aj horšie choroby, ale žiť s depresiou, resp. s človekom, ktorý ňou trpí v práve prebiehajúcej akútnej forme, je veľmi ťažké.

Znenazdania zrazu po rokoch sa obnovila u mojej priateľky. Odborne sa tomu hovorí relaps. Po rokoch pokoja bola tu. Ešte v auguste minulého roku sme si plánovali, čo všetko počas našej materskej dovolenky zrealizujeme, kam pôjdeme, na akú prechádzku, výlet. V septembri sa Ivka odmlčala. Myslela som si, že má nabitý program, veľa práce, tak som sa neozývala ani ja. Keď sme sa ale stretli, neunikol mi jej zvláštny smútok a oči, akoby hľadeli niekde do diaľky. Bola mĺkva, jej hlas stratil iskru. Vyhovárala sa na únavu. Myslela som, že je skutočne len unavená. Párkrát som jej zavolala, po telefóne mi povedala, že nevie, čo je s ňou, nemôže spávať, nechutí jej jesť. Pridružil sa smútok i bezdôvodné obviňovanie sa, že nie je dobrá manželka, matka, hoci opak bol pravdou. Keď neobviňovala seba, obviňovala druhých, že ju nemajú radi, cítila sa nemilovaná. Vyhýbala sa osobnému kontaktu, stačilo jej telefonovanie. Povedala, že takto sa dokáže viac uvoľniť a skutočne, aspoň sa zdôverila, vyrozprávala. Keď sme sa však stretli, hľadela zas neprítomne pred seba a dokázala mlčať celý čas.

Bolo to ťažké, tak ťažké. Pre ňu samu, jej malú dcérku a manžela, ktorí ju potrebovali, rodičov, priateľov. K lekárovi odmietala ísť. Chcela sa z toho dostať sama. Trvalo to neskutočne dlhý čas, aspoň mne sa zdalo. Nakoľko sa to zhoršovalo, stupňovalo, nedokázala sa postarať ani o seba, ani o malú, na naše naliehanie, predsa len zašla za pani doktorkou, ktorú nám odporučili známi. Pomáhala celá rodina, najviac manžel, starí rodičia a pomocou terapie a liečby sa postupne asi po dvoch mesiacoch moja priateľka dala dokopy. Najkrajší vianočný darček som dostala od nej, keď mi 23. decembra zavolala sviežim optimistickým hlasom a ja som vedela, že je dobre.

Keď to tak zhrniem, z môjho pohľadu, akoby tu od septembra do decembra nebola. Pre nikoho. Akoby tu bolo len jej telo a ona niekde preč. Tak sme to vnímali. Ona si však pamätá doteraz všetko, aj o čom sme sa kedy rozprávali.
Som rada, že je Ivka opäť v poriadku. Viem, že depresia je ochorenie ako každé iné, ale neslobodno ho podceňovať. A veľká vďaka za lekárov, za modernú liečbu, terapie, ktoré umožňujú človeku fungovať. Pocity hanby nie sú namieste, každý môže ochorieť a rôznym spôsobom. Ale hlavné je to, že dá sa nájsť spôsob, ako plnohodnotne žiť.

Teším sa z toho, že sa Ivka opäť teší zo života, raduje sa z dcérky, manžela a my dve sa snažíme dohnať zameškané a znova plánujeme kam toto leto pôjdeme…

 

fotografia:pexels.com

Zdieľať
Katka Cisariková

O autorovi Katka Cisariková

Je učiteľkou slovenského a anglického jazyka na základnej škole. Svoj čas najradšej venuje svojej rodine a priateľom. Taktiež rada cestuje, spoznáva nové miesta, číta, a pozrie si dobrý film. Je romantička a má rada kvety a stromy. Voľný čas rada trávi v prírode alebo niečo kreatívne vyrába.

Mohlo By Vás Tiež Zaujímať

Jeden komentár

  1. Avatar

    Depresia je veľmi nepredvídateľná vec. A z môjho uhlu pohľadu horšia choroba nie je. Nie je pravda, že smrteľnou chorobou nie je. Čo je horšie… Psychická tyrania ktorá vychádza z nás samotných, alebo telesná?
    Podľa mňa je veľmi dôležité aby si ľudia prestali myslieť, že sa depresia vylieči sama od seba. Boh nám dal doktorov, ktorí vedia ako na túto chorobu a každý kto ňou trpí by za ním mal zájsť a nepredpokladať, že sa jej zbaví sám. Nefunguje to tak. :(
    Modlím sa, aby nás Boh od nej ochránil. :(

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *