Plač do vankúša a nové príbehy

 

Ako reaguješ, keď sa veci okolo teba menia? Tešíš sa z výzvy alebo upadáš do depresie? Život je nepochybne plný zmien. A všetci tak nejako chápeme, že je to prirodzené. No napriek tomu berieme zmenu vždy ako výzvu. Pozitívnu alebo negatívnu.

Ja mám určitým spôsobom malé zmeny rada. Zmeniť účes, preorganizovať veci v šuflíkoch, pre zmenu si obliecť niečo neobvyklé, premaľovať steny obývačky… to sú super zmeny. To sú tie, o ktorých sa podľa mňa hovorí, že “zmena je život“ – neustály kolobeh nových podnetov.

Ale ak sa mení život samotný, už taký optimista nie som.

Som typ, čo pri veľkých neočakávaných zmenách plače do vankúša.

tears

Posledný rok bol pre mňa rokom zmien. Skončila škola, prišlo sťahovanie, prvá návšteva úradu práce, zmena zodpovedností a titul pred menom, čo vyvoláva nesplniteľné očakávania. No najviac som plakala pre ľudí a preto, že ich životné cesty sa menili a míňali pri tom mňa.

Ľudia, ktorých som ľúbila, poodchádzali. Jedni sa presťahovali za prácou, ďalší vstúpili do manželstva a stratili čas, alebo darovali svetu potomka, a ten zhltol celý ich potenciál niekomu sa venovať. Niektorí proste priľnuli k srdcu niekoho iného. Zrazu sa naše životy neprelínali tak, ako to bolo predtým.

Samozrejme, že prajem svojmu bratovi, aby mal dobrú prácu na lepšom mieste. Samozrejme, že plačem dojatím, keď sa dvaja moji blízki spájajú v zmluve pred Bohom v jedno a ja môžem byť toho svedkom. Jasné, že fakt, že sa vzácnej priateľke narodilo krásne bábätko, je aj v mojich očiach darom…

Druhá strana mince však ukazuje iný obraz. Brata namiesto každého dňa vidím raz za dva mesiace. Je koniec hodinovým telefonátom po ťažkom dni s kamoškou, lebo treba tráviť čas s manželom. Spontánne návštevy skončili, lebo malá ide spinkať…

Teším sa z nových príbehov, no aj keď chápem, že rastieme, veci sa menia, je to zdravé a vítané. Stále je tu moje sebecké vyskakujúce Ja, čo si dupne: „Hej! Venuj pozornosť mne, prečo ideš preč? Nevieš, že mne sa táto zmena nepáči? Nie som na to pripravená!”

A vo vnútri zostáva strach.

Strach, že so mnou to nedopadne tak dobre ako s nimi. Že sa príliš viažem na ľudí a oni ma do smrti budú len bolieť. Že som mala hračku a niekto mi ju vytrhol z ruky.

Zmeny mi ubližujú, lebo ma vždy navštívia nepripravenú. Lebo by som dobré a krásne veci chcela zažívať navždy tak, ako teraz, tu, v tejto chvíli.

Popritom, ako som znovu mokrila vankúš slzami a vyčítala Bohu, prečo som smutná, čosi som pochopila. Možno to je dobré. Možno sa zatvárajú jedny dvere, aby sa otvorili iné…a možno sa zatvorili len na krátko, aby mohli byť znova otvorené – ale krajšie, lepšie. Neviem. Ale rozumiem, že to musí byť dobré.  Lebo Boh je veľký a človek malý. A vo svojej maličkosti človek veľakrát nevidí za horizont. Nevidí, čo ho tam čaká a či náhodou tá bolesť nie je slávny prostriedok na pohyb vpred. Zmeny sú fajn. Presviedčam aj samú seba, že naozaj sú.

Vlastne je to jednoduchá rovnica. Miera bolesti z veľkej zmeny je priamo úmerná veľkosti kroku, ktorý robím vpred. Nemusí to byť pravidlo, ale u mňa to tak je.

A aj keď najprv plačem do vankúša, časom vždy pochopím, že sa ocitám len v novom príbehu.  Nuž, a ten je krásny. Napokon.

Zdieľať
Barborka Kolárová

O autorovi Barborka Kolárová

Študuje medicínu a možno bude lekárka. A možno nie. Má rada výzvy a nezdravé jedlo. Nepohrdne silnou kávou, či kvalitným futbalovým zápasom. Nie je ani trochu blond, a predsa ju každý volá Barbie. Má rada suchý humor. A niekto by jej možno vyčítal, že jej príliš záleží na tom, aké majú ľudia vlasy a či má čisté uši. Nepobrala síce všetku múdrosť sveta, no rada číta knihy a učí sa z nich. O Bohu, ľuďoch, svete, sebe.

2 komentárov na “Plač do vankúša a nové príbehy

  1. Ďakujem! V pravý čas!

  2. Super vedieť, že nie som jediná, čo zmeny takto prežíva. Vďaka za príspevok, povzbudil a zlepšil deň :)

Zanechať komentár

Váš email nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *